Ján Ballx

Ján Ballx (*1973 v ČSSR) lekársku fakultu vyštudoval v Brne, ako psychiater pracoval v štátnej a súkromnej sfére v Nitre, Bratislave a Londýne. Od roku 2008 vedie vlastnú prax v Bratislave. Vyučuje psychiatriu a psychoterapiu aj ako supervízor, je lektorom inštitútu Gestalt Studia v Čechách, zaoberá sa výskumom so záujmom v oblasti neuropsychiatrie a psychoterapie. Dlhodobo pracoval vo výbore Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti, doteraz je činný v medzinárodnej psychoterapeutickej komunite. Venuje sa profesionálne umeniu, maľuje a vystavuje. 1998-2004 riadil Spoločnosť pre informačný rozvoj a informačné technológie (SPIRIT) a projekt Subterra. 2008 založil na Slovensku dovtedy svojho druhu prvú privátnu psychiatrickú ambulanciu – psychoterapia *. 2012-2016 bol zakladajúcim prezidentom SAGT (Slovenskej asociácie pre Gestalt terapiu). Od detstva je vášnivým nadšencom technológií a stále verí aj v ľudskosť. Je ženatý a otec dvoch detí.

 

Koniec individuality kreatívneho.

Boris Ondreička a Ján Ballx

 

BORIS ONDREIČKA (I)

 

Táto konverzácia pozostáva

z toku dvoch nelineárnych príspevkov,

ktoré na seba nadväzujú

na metonymickej, synekdochiálnej báze,

teda spájajú sa navzájom skrz detaily

a nie celky.

 

Ja zbežne hovorím o kreativite,

z ekonomických dôvodov iba v európskom koncepte

(zdôrazňujúci osobnostný, individuálny, individualistický aspekt,

alebo teda jeho chiméru)

z východísk estetických / psychologických, umeleckých, poetických a filozofických,

ako aj z expertíz neuro- a kognitívnych vied,

psychiatrie, technológie

a podobne.

 

Práve preto som pozval aj môjho trvalého diskutéra a priateľa Jána Ballxa.

Naše debaty mi mnohokrát priniesli znalosť o tom,

ako zmätočne vnímame (umeleckí praktici) a chápeme

niektoré fenomény,

v dnešnom prípade kreativitu a individualitu

a diletantsky “psychologizujeme”,

ako sa v kultúre,

teda v manipulatívnom systéme

organizujúcom skupinové celky individualít,

nerozlučiteľne mieša fakt a fikcia, mýtus, blud

— celky symbolických ekonómií.

 

Na začiatok:

 

Do stredoveku bola v našich končinách

kreativita vyhradená božím silám

nasledujúc “Creatio ex nihilo”     

— (Bohom) “vytvorené z ničoho”.

 

To, čo dnes označujeme za kreatívne

bolo považované

za mimetické            (mimésis)

— napodobňujúce (predovšetkým prírodné črty)

a/alebo technické    (tékhne)

— zručné.

 

Aj z týchto ohľadov

uprednostňujem hovoriť

o “dejinách (hmotnej) kultúry”

pred “dejinami umenia”.

 

JÁN BALLX (I)

 

Asi by som mohol/mal aj v súvislosti s témou individuality začať o sebe. Mohol/mal by som naznačiť moju individualitu, o ktorej mám pochybnosti, pretože si myslím, že je z veľkej časti len iluzórna a viacsmerne a vrstevne halucinovaná. Aj z primitívne právneho hľadiska píšem ako autor – vytvárajúci dielo. Existuje k tomu dokonca aj písomná zmluva, aby som dostal honorár, ešte pred písaním, aby som vôbec začal písať. Ale to už sú slová zmluvy. Tam je moje individuálne v mene, rodnom čísle a adrese, čísle účtu, logickej dohode. Málo kto/nikto jej nerozumie tak ako ja a predsa je pre všetkých zrozumiteľná a platná. Je koncom mojej vlastnej individuality autora, v záujme sťaby-individuálneho diela. Myslím, že týmto spôsobom vzťahu, záväzkom k vyhotoveniu diela, radikálne odstupujem od svojho ja a individuality a stávam sa tvorcom-rukojemníkom vás, ktorý to čítate. S Borisom sme v takomto vzájomnom vzťahu dlhodobo. Moja individualita kreatívneho sa končí, keď dám tento text k dispozícii digitálne.

Vstupujem opakovane znovu do tej istej rieky. Naposledy hlbšie snáď v novembri 2014, dávno pred trumfom trumpom, vtedy vďaka pozvaniu do diskusie Choices s témou „Osobnosti v online priestore“. Tam sme hovorili o vplyve online priestoru na osobnosť a prepojení online priestoru a politického marketingu so stratégmi prezidentskej kampane Andreja Kisku.

Táto diskusia je pre mňa aj pokračovaním spoločnej prednášky s Borisom Ondreičkom o „Kreativite mimo mozog“ na psychoterapeutickej konferencii o identite, kreativite a imaginácii v júni 2014. Tam som zastával názor, že v online priestore nie sme osobnosti v radikálne psychologickom zmysle slova (vzťahové subjekty), a aj napriek závratnému pokroku technologizácie spoločnosti odvtedy, to tvrdím doteraz, dokonca s hlbšie zažitým presvedčením. Moju pozíciu ale prekvapivo oslabuje opačná strana – posun psychologického zmyslu a úzu slova osobnosť (to ma ďalej nabáda držať sa zanovito neprísnej praktickej ateoretickosti a aakademickosti vlastných pozícií). Mozog stále nepovažujem za primárny zdroj kreativity. Myslím, že podstatnejšia pre kreativitu je vzťahovosť subjektu a situácia, v ktorej sa nachádza. Moja odborná pozícia je veľmi kritická a som presvedčený o nesprávnosti stotožnenia mozgu s pociťovaným ja (subjektívnym  ja) alebo vedomým ja, ako sa často stretávam v profesných aj pacientských kruhoch. To, ako vystupujem je založené na praktizujúcej profesionálnej skúsenosti umelca a psychiatra. Nie som fundovaný neurovedec ani filozof a akokoľvek to zaváňa alibizmom, teraz bytosne ním ani nechcem byť. Práve praktické hľadisko považujem za dôležité a radikálne neidentické s teoretickým, redukcionistickým a vedeckým v užšom zmysle slova, teda scientistickým. Tu chcem svoju pozíciu držať mimo tamtoho.

 

Poznámka ku hmotnej kultúre – objekty nie sú esenciálne totožné so subjektmi / ergo individualitami. Osobne to považujem aj za post-zmätenie pojmu kreativita a jej individuality alebo predpokladanej výlučnej vnútornej príslušnosti jedincovi, možno obdobne, ako bol pojem umelca spojený v post-renesancii s jednotlivcom a počas romantizmu dokonca až so šialencom a vyvrheľom. V druhej polovici minulého storočia bola nádejou psychologického bádania kreativity podobná intrapsychická hypotéza, ktorá zľudovela a inzitne psychologicky sa etablovala aj v iných teoretických disciplínach. Zo spomínanej praktickej pozície, prevažne neakademickej psychiatrickej praxe, tvrdím, že táto ilúzia nevyhnutne končí. Deje sa to pozorovateľne so spoločenskými a technologickými zmenami. A myslím si, že to priamo súvisí s tým, že do nášho života vstupujú čoraz viac stroje, protézy a obnažuje sa závislá emergentnosť našich intersubjektívnych a vtelených osobností/individualít.

 

– vybavené môžeme ísť domov!

 

BORIS (II)

 

Kreativitou označujeme už mikróby a huby

pre ich schopnosť akomodácie, prispôsobenia sa

či mutácie.

Sme dokonca oveľa koherentnejší

— hovoríme o “kultúrach húb”.

Kreativitou pokračujeme pomenovávať

všetky schopnosti riešiť situácie nad, pod, za, pred,

mimo limity zaužívaných rámcov a procesov

— akciu primáta otvárajúceho uzáver fľaše

považujeme za legitímny akt kreativity.

Kreativita teda následne vzrastá z primárne obslužného priestoru pudov

a zahŕňa experiment, improvizáciu / extemporovanie.

Kreativita je z neurobiologického hľadiska

aj miera individuálnej vymoženosti spájania takých regiónov mozgu,

ktoré sú si vzdialené, (akosi) nespäté,

schopnosť aktivovať, modulovať cez špecifické neurotransmitery

a divergentné myslenie.

Takéto prepojenia prinášajú (ako-keby “zo sna”) aj

tak-zvané “heuréka-efekty”

alebo ináč “aha-precitnutia”,

či “fíha”-produkty

(aj o reči, jazyku už hovoríme ako o kreatívnom či kultúrnom produkte

— poetika / poiesis je prvé grécke sloveso označujúce produkciu {slov},

“fíha” je v Angličtine “wow”).

 

JÁN (II)

 

Je na tom niečo nové, je to uvedomenie objavením, je to výtvorom alebo to tam vždy bolo a takzvaný mozog to len začal vidieť? Je nekonečne nekonečné mnohé, čo neurobiologicky determinovaný orgán nedokáže z podstaty objaviť alebo vytvoriť.

Mozog ako celé telo je pôvodom z jedinej embryonálnej bunky a ďalej sa vyvíja z vonkajšej vrstvy embrya – ektodermu, rovnako ako koža a kosti. Obrazne môžeme povedať, že mozog je koža vo vnútri lebky. Koža na povrchu tela nás oddeľuje od fyzického prostredia a zároveň nás s ním spája. Aj mozog nás oddeľuje od fyzického prostredia a zároveň nás s ním nanovo kreatívne spája. To, čo vnímame, nevnímame predtým než sme, stávame sa sebou, až keď si uvedomujeme, od čoho sme oddelení. Mozog nás spája aj s kožou a jej špecializovanými elementmi citlivými na fyzikálne podnety a spája nás aj s tmou, teplom a vlhkom vo vnútri tela. Ľudskými receptormi napojenými na mozog nemôžme vnímať všetko, napríklad ultrafialové žiarenie alebo elektrické pole – narozdiel od iných bytostí, ktoré môžu. A ďalej nie je možné nijako jednoducho, priamo uchopiť komplexitu. Dorozumenie je o zjednodušení. Kontakt je o strate.

To, že to je objavené jednotlivcom v jeho AHA momente a nové pre iných, je utiekanie sa k obrazu individuálnej vynaliezavosti, tvorivosti – umeleckosti, aj z potreby kompenzovať vlastné slabosti v identifikovanom individuálnom sebaobraze / veď „každý môže byť umelcom…“. Skotomizácia vlastnej zraniteľnosti a limitov, prekvapivo posúva hranice, zosiluje a odhaľuje nové možnosti, ktoré kedysi boli nemožnosťami. Navádza možno (ja si myslím) k chorobným mesianistickým predstavám a kryptoreligióznym konceptom indivídua, paradoxne často aj v scientistickom diskurze so zámerom vedeckej redukcie a vedeckého skúmania. Horror vacui a strata faraóna produktívne zapĺňajú obrazmi sarkofágy a schránky mŕtvych tiel. Mapy a brány posmrtného sveta sú nemimetické ako post mortem kreativita, preto jedna riaditeľka jednej galérie raz povedala – parafrázujem, „že najlepší umelec je mŕtvy“.

Často sa stretávam s pevne vžitou predstavou tvorivosti a výnimočnosti aj ako patológie. Tento pohľad na umenie vychádzajúce zo šialenstva je podľa mňa prevážne závistlivá fantázia priemerných a agresia normativity voči produktivite. Má pevné romantické základy spoločné aj fašizmu. Tvorivosť je iste kompenzačná, možno napokon aj všetká je, ako to predpokladala Melánia Kleinová „len snahou o reparáciu traumatickej skúsenosti zlej matky“. Ak potom v takejto situácii tvorivý jednotlivec napokon platí cenu vyhostenia (stáva sa farmakosom) je tvorivosť a objavenie sebadeštruktívne a heterodeštruktívne. Umenie môže byť tak nositeľom konca, terminácie zažitého vedomia, uvedomenia. Je to opustenie neskôr už len anachronických foriem vzťahov minulosti, spoločenstva ľudí, do akého sa nedá vrátiť. Obeta nie je nijako individuálna – je to akt kolektivity – niekoho pre niekoho a ďalej: pôvod je nereprodukovateľný a ireparabilný. Zmena a koniec môžu byť to isté.

…a predsa indivíduum vyhostené, obetované, neexistuje. Jednotlivec, po ktorom nikto nenachádza pôvodné stopy, fyzicky neexistuje. Je to nový tvor, kreatúra, výtvor minulého spoločenstva. Identita a jej individualita sa rozkladá a rozpadá pod náporom receptorov spomínanej hmotnej aj informačnej kultúry…

…je s počudovaním, koľko sa zmenilo, keď som kedysi v 1998 nastúpil ako lekár na psychiatrické oddelenie. Napríklad správy sa písali len na písacích strojoch…

…ešte pred 10 rokmi sa takzvaná medicína založená na dôkazoch javila ako utopická technokratická konštrukcia…

…a dnes máme elektronické karty. Ak nevytlačím recept na počítači, ale ho napíšem “len” rukou, stáva sa pre lekárnika podozrivý. To sa naozaj dramaticky mení, často ho už dokonca odmieta pacientovi aj vydať…

…na Slovensku máme schválené zákony, podľa ktorých sa každý psychiatrický záznam bude elektronicky spracovávať na cloude. Duša občana z chorobopisu je majetkom štátu – mimochodom aj v papierovej podobe – tak to je. Individuálne zdravotné informácie o jednotlivcovi/pacientovi/občanovi sú majetkom štátu. Štát garantuje starostlivosť o individuality, s ktorými uzatvára jednostrannú dohodu – vedeli ste to? „Vedecká“, vytvorená individualita nie je vaša… nepatrí vám… vaše zdravie je už v Ústave…

…nečudujte sa potom tomu, aké je vaše individuálne ja – závislé od štátu, viac než si viete intuitívne predstaviť. Aj ten strach z očkovania možno súvisí so strachom z toho, že sami/bez systému môžeme nebyť…

 

BORIS (III)

 

Za kreativitu

(či synonymicky tvorivosť, činorodosť, predstavivosť)

nepovažujeme iba niečo materiálne vytvorené,

ale aj vtip

a iné správy šírené výlučne orálnou pamäťou,

a nekonvenčnosť v celej šírke označujeme za činy,

ktoré nemusia vytvárať veci,

ale dostačujúco iba sprostredkovávať jednoduchšie,

ľahšie, lacnejšie, dostupnejšie, rýchlejšie,

niečo, čo nemusí mať žiadne “vyššie” zmysly či ciele

— iba veselo stráviť čas pri krígli piva,

správanie sa.

Kreativita nemusí byť iba neproduktívna,

môže byť dokonca kontra-produktívna,

budeme k nej zahrňovať aj všakovaké deštruktívne zámery

či negácie.

 

Kreativita teda nemusí byť spojená ani s intelektuálnou vyspelosťou,

či koncepčným jednaním.

Kreativita nie je výsostne zakotvená ani v rozume ani v cite.

Kreativita môže ústiť i vo fantasmagóriu

alebo obsesívne-kompulzívne cyklenie,

teda môžeme rozoznávať aj kreativitu nezámernú, mimovoľnú / inkontinenčnú

či automatickú.

 

Kreativita teda nemá ani estetické ani etické zakotvenie:

sú kreativity dobré aj zlé

— najkrutejší strojcovia vojen alebo čo i len konštruktéri mučiacich nástrojov

sú zvyčajne veľmi kreatívni.

 

JÁN (III)

 

Ak nie je v jadre kreativity estetická a etická hodnota, ako sa dá posudzovať umenie? Ja neviem. Osobne sa domnievam, že práve etická a estetická kvalita je kritériom, na základe ktorého vieme vnímať a aj vytvárať. V psychoterapii je pre mňa (paralelne s technologickou transformáciou spoločnosti a teda aj individua) otázka etiky a estetiky najzaujímavejšou dimenziou. Už mi tak veľmi nezáleží na tom, čo pacient doslovne hovorí, to sa dá a bude automatizovane spracovávať, podstatný a zatiaľ neredukovateľným obsahom terapeutickej práce sa stáva to AKO to hovorí. (Aj ku kolegom už nemám konkrétne výhrady – čo robia, ale ako, nakoľko eticky konajú – na tom v konečnom dôsledku stojí pre mňa umenie nielen umenie liečby.) To čo cíti, ako sa vzťahuje ku mne a ako sa vzťahuje k iným. Ako sa táto vzťahovosť k iným preklápa aj so vzťahovosťou k sebe od seba aj od iných.

Kreativitu vnímam ako vzťahový jav, ktorý existuje len mimo individua, mimo subjekt. Ak hovorí Boris o hmotnej kultúre, hovorí teda o kultúre objektov – nie len materiálnych ale aj amateriálnych. Takýmito objektami sa v technologizovanej spoločnosti stávajú aj ľudia. Ja predpokladám, a teda denno denne v praxi vnímam, človeka ako subjekt, diskrétne neohraničený a variabilne transparentný. Hranice takéhoto subjektu neexistujú v izolovanom vnútri fyzickej existencie. Subjekt (a teda aj tvorca / umelec) je pre mňa vzťahová entita, nie je to jeho mozog alebo telo, tie sú vlastne len fyzikálnym prostredím jeho ja. Jeho ja je pre mňa z estetického a etického uhla mimo telo, je vtelené ale zároveň netelesné.

Ak vojdeme do vzťahov mimo seba – dovolíme si trúfať myslieť, že aj zvieratá čosi cítia. To sa stalo a bolo podľa mňa zrejmé od počiatku cítenia a zrejme už dávno aj pred evolučným vznikom rodu homo sapiens, minimálne u cicavcov, áno alebo aj dávno dávno predtým.

 

BORIS (IV)

 

Kreativita nie je ČO, ale je AKO,

ako keď stojím pred 1000 kg nákladom

rozumne si poviem, že to zdvihnúť nedokážem

— kreatívne jednanie je opačné

— poviem si:

 

„Ako to môžem dokázať?“,

 

teda jednám (z istého uhla) nerozumne.

 

Kreativita nie je ani podmet ani predmet,

je to metodologická, procesuálna, performatívna predpona, prívlastok,

všetkým prirodzená vlastnosť,

avšak prejavujúca sa v rozdielnej kadencii a forme, situácii, kvalite, kvantite.

 

V prípadoch kreativity ako podmetu, predmetu (ČO)

— kreativity pre kreativitu

budem znovu súhlasiť s Freud-om (a inými)

a označovať ju za obsesívne-kompulzívnu,

manickú, psychotickú, neurotickú, sublimačne náhradnú.

 

V opačnom garde:

za kreativitu niekedy považujeme / vyhlasujeme

i sprievodné prejavy iných pôvodov

— aj poruchy či choroby

a psychopatky dokážu bývavať zvyčajne

tak veľmi presvedčivé…

 

Aby to však nebolo až tak jednoduché,

ak budeme ku kreativite zahrňovať aj všakovaké deštruktívne zámery či negácie,

potom aj hľadať cesty ako sa niečo NEDÁ,

znemožnenie budeme považovať za tvorivé

— ako sa DÁ niečo NEDAŤ:

 

„Kurva,

dá sa to,

ale ja nechcem.

Ako to môžem znemožniť?“,

 

Ako to môžem zdvihnúť

ma vedie k vytvoreniu nástroja, stroja, metodológie, technológie.

Nástroje sú protézy

— KREATIVITA JE PRIMORDIÁLNE PROTETICKÁ.

 

Ako to môžem znemožniť

ma vedie k vykonštruovaniu konšpirácie.

 

Ku kreativite rátame inovované, invenčné, kombinačné, organizačné, logistické,

teda nie nevyhnutne len nové, pôvodné, originálne alebo imaginatívne (predstavivostné).

 

V eseji “Passages of Proteus” (2011)

kolumbijský transmodernistický filozof Fernando Zalamea

dokonca identifikuje

 

„proces hnitia ako vyjadrenie hlbokej kontinuity v prírode,

skrze ktorú kreativita expanduje bez zábran“.

 

Kreativita je to, ako uchopíme určitý predmet alebo proces

v praktickom alebo symbolickom využití v prispôsobení dispozície k danej situácii,

alebo ako vieme tú situáciu prispôsobovať voči dispozícii.

Teda kreativita je aj špecifický spôsob

znovu-uvidenia (interpretácie) zaužívaného,

privlastnenia si (apropriácie) alebo

vyhlásenia (manifestácie, gesta),

čiže znovu nie nevyhnutne KONAŤ,

ale niekedy iba MYSLIEŤ.

 

JÁN (IV)

 

Termín kreativita, ako psychologický pojem, nie je starší ako 70 rokov. Ešte počas 2. svetovej vojny pri skúmaní šikovnosti stíhacích letcov sa tento termín v psychológii nepoužíval. Hovorilo sa o schopnosti divergentného myslenia… čo dnes už nazývame kreativitou.

Chceme v psychológii kreativitu aj umenie naliehavo skúmať, pomenovávať, redukovať, merať, ale trvá to omnoho kratšie, ako sa nám laicky môže javiť. Taká vratká je naša individuálna reflexia individuálnej kreativity. Vidím to tak, že dnes sme uverili, že kreativita tu bola vždy ako čosi vlastné indivíduu. “Ja” predpokladám, že je to omyl. Je to už agonický záchvev blízkosti konca čohosi starého? O kreativite takto masívne až extaticky ako teraz rozmýšľame menej ako 10 rokov. Chceme ju komodizovať, chceme ju vlastniť a tak sme oklamali možno sami seba, podobne ako, keď sme uverili že naše nehnuteľnosti a pôda majú takú závratnú hodnotu, do akej  ju nafúkla špekulatívna finančná mašinéria úverov a davovej rentovej motivácie.

 

BORIS (V)

 

Kreativita znamená (anglickým žargónom) myslieť / konať “MIMO KRABICE”,

čo naznačuje vylúčenosť z normatívnej hierarchikality.

Bol už Eden mechanický, automatický, byrokratický, normatívny?,

lebo akonáhle chceli Eva a Adam testovať niečo nové

boli ihneď vyhostení, expatriovaní

— kreativita je asociálna,

 

Ver Sacrum,

 

a aj tie podniky, ktoré proklamujú vyzdvihovanie kreativity,

s ňou narábajú veľmi rezervovane

v nechcenom risku možného predraženia produkcie

s ohľadom na nepredvídateľnosť.

Preferujú poslušnú mimetickosť kombinovanú s kreatívnymi črtami,

teda remeselníckosti pred umeleckosťami,

udržateľnosť pred možnosťou.

 

Na tomto mieste jednoducho musím zase pripomenúť,

že byť kreatívnym “v jednom kuse” je psychotické

— väčšina dňa potrebuje

tú viac radostnú dôslednosť

vykonávania produktívnych stereotypov.

 

A znovu:

 

Kreatívny je filantrop.

Kreatívny je misantrop.

Kreatívna je doktorka bez hraníc.

Kreatívna je vrahyňa bez zábran.

Kreatívci, kreatúry a monštrá,

beštie, beštiality a beštiáre.

Kyborgovia a Sémiorgovia,

NANOTÚRA.

 

A áno,

kreativita hrá i rolu sémantickej náhrady (významovej protézy) v širokom spektre disciplín ako

kreatívne agentúry, laboratóriá, oddelenia a priemysly,

kreatívne myslenie, písanie,

dokonca kreatívne účtovníctvo,

a nesmieme zabudnúť na rekreáciu, reakreačné strediská

a cukrárske kreácie,

a Kreacionizmus

(teologickú pseudo-vedu z konca 18. storočia),

ktorý sa protidarwinovsky neoddelil od “Creatio ex nihilo”.

 

Nesmieme zabudnúť ani na kreatívnu deštrukciu

ekonóma Joseph-a Schumpeter-a,

ktorá v zmysle odnaúčania (mentálnej mani-/pedi-kúry) nám asistuje v zbavovaní sa zastaralostí.

 

To na aké “zbavovanie sa” je neskôr používaná

neoliberálnym cynizmom nebudem rozvíjať.

 

Tieto významové aditíva sa snažia obligátne preberať kvality vyčnievavosti kreativity

zakotvenej v zaužívanej asociácii tvorivosti so superlatívami

nového, neočakávaného, kvalitného

či dokonca originálneho, unikátneho,

nadprirodzeného, geniálneho.

Takéto predsudky uvádza väčšina štandardných encyklopédií a tesaurov,

což je krajne na rozmyslenie,

což je jedným z motívov môjho písania.

 

To všetko platí aj pre umenie.

 

Umel-ecké i umel-é sa z jedného jadra

(na rozdiel od pôvodnej kreativity,

čo bola považovaná za exkluzívne nebeskú)

svorne vzťahujú k aspektu vytvoreného človekom a nie prírodou

artartificialis.

 

Umenie je jednou z najindividuálnejších,

ale aj kvantitatívne najmarginálnejších profesných disciplín kreativity,

ktorá narába predovšetkým so symbolickými (a rituálnymi) črtami

uvedenými vyššie v kreativite,

ktorá predurčuje vznik patričných typológií, inštitúcií,

ale aj naopak patričné inštitúcie predurčujú vznik určitých umení.

 

Keďže profesne disciplinárne umenie vyzdvihuje figuratívne črty

vybudovalo svoju prevádzku interpretatívne

= široko otvorene štrukturovanú.

 

JÁN (V)

 

Obľúbil som si rozprávku o princeznej na hrášku:

 

Princezná na hrášku (Rozprávka).

 

„Bol raz jeden princ, ktorý sa chcel oženiť s princeznou, ale chcel, aby to bola naozajstná princezná. A tak precestoval celý svet, aby takú princeznú našiel, no všade mu vstúpila do cesty nejaká prekážka. Princezien bolo síce dosť, nikdy však nevedel s istotou zistiť, či sú to pravé princezné: vždy sa našlo **niečo, čo nebolo v poriadku**.

Vrátil sa teda domov veľmi smutný. Raz večer bola strašná búrka. Hromy a blesky sa z neba len tak sypali a dážď sa lial takmer prúdom. A vtedy voľakto zaklopal na mestskú bránu a starý kráľ mu išiel otvoriť.

Pred bránou stála princezná, až hrôza, ako v tom daždi a búrke vyzerala! Voda jej tiekla z vlasov i šiat, priehlavkami jej vtekala do topánok a pätami znovu vytekala von. No navzdory svojmu výzoru o sebe tvrdila, že je naozajstná princezná.

‚Dobre, presvedčíme sa o tom‘, pomyslela si stará kráľovná, ale nahlas nič nepovedala. Odišla do spálne a odstránila z postele všetko, čo na nej bolo. Potom položila na samučičké dno postele hrášok, vzala dvadsať hrubých matracov, položila ich na hrášok a na matrace nastlala ešte dvadsať perín z jemného páperia. To bola posteľ ako stvorená pre princeznú.

Ráno sa jej spýtali, ako sa vyspala.

‚Ach, veľmi zle!‘ povedala princezná. ‚Celú noc som takmer oka nezažmúrila! Bohvie, čo som to mala v posteli! Ležala som na čomsi tvrdom, po celom tele mám teraz modriny! Strašné!‘

Hneď pochopili, že toto musí byť skutočná princezná, keď cez dvadsať matracov a dvadsať perín cítila hrášok. Taká jemná môže byť jedine princezná. Princ si ju teda vzal za ženu a hrášok sa dostal do múzea, kde ho môžeme vidieť dodnes, ak ho ktosi neukradol.

Toto sa veru naozaj stalo.“

 

V tejto rozprávke Hansa Christiana Andersena je pre mňa výstižne popísaná etická citlivosť ako cnosť a nie slabosť. Je to polarita obrannej strnulosti, znecitlivenia na utrpenie druhých.

Hrášok je vonkajším nepohodlným pocitom, je rafinovane skrytý a telesný kontakt s ním je maximálne potlačený a vzdialený. Existuje ako quasi-vec / polentita etickej vnímavosti.

Precítenie tu nie je len telesné, zmyslové, empatické ani konkrétne estetické cítenie. Prichádza z telesnej podstaty, zo skúsenosti ako to má byť, v ktorej je čosi skryté a zároveň rušivé pre citlivý subjekt. Ešte pred priamym vzťahom s potlačeným, podprahovým, až akokeby neexistujúcim podnetom, je pocit, že niečo nie je dobre.

Doslovne to z rozprávky môžeme citovať ako niečo, čo nebolo v poriadku aj neartikulovateľný nepokoj, pocit že „hrášok do postele nepatrí“. Takéto cítenie prítomnosti možného narušenia bezpečia vzťahu, môže existovať ešte pred konkrétnym vzťahom a jemne cítené formuje následný vzťah. Naopak vzťah subjekt-subjekt sa ani nevytvorí alebo vážne naruší, ak nedochádza k potrebnému etickému precíteniu, napríklad: ak nie je vnímaná bolesť, nie je vnímané ani žiadne ublíženie (Francesetti, Gecele, Roubal).

V metafore rozprávky, bez nepohodlia zmizne aj drobný hrášok, ktorý je skrytou pointou príbehu. Zážitok (utrpenia/ublíženia) sa v etickej citlivosti nemôže stratiť, tak, ako by sa nijako nemohol len tak stratiť fyzický objekt. Jedine ak by niekto konal niečo zlé – obrazne ukradol hrášok. Ak zavrieme oči pred utrpením druhých, nijako to nezmierni pocit ich bolesti, ktorá je aj našou bolesťou, ak sa môžeme cítiť človekom.

Môžeme hovoriť o etickej citlivosti, ako šľachetnosti aj umeleckosti, preprimordiálnej vzťahovosti, usporiadania vzťahov predtým než sme a do nich vstupujeme. Etiku názýva Emanuel Levinas „optikou vzťahov, spôsobom bytia vo vzťahoch s druhými“. Donna Orange popisuje stretávanie ohraničenosti ja s nekonečnosťou bolesti a hranicami vlastných možností ju uniesť. Pre mňa hovorí o konci individuality, tak ako sme ju chceli vidieť a komfortne sa v nej cítiť, ako v neživom priestore a izolovanej situácii. Myslím, že toto nie je možné nikde v živom svete, obzvlášť nie v umení. Vo svete bez šlachetnej krehkosti života (napríklad čiste teoretický diskurz, alebo akákoľvek algoritmizovaná produkcia) pochybujem o existencii kreativity.

 

BORIS (VI)

 

Keďže profesne disciplinárne umenie exponuje symbolické črty,

ekonómie okolo neho sa združujúce alebo z neho vychádzajúce sú symbolické.

Symbolické tu nevyhnutne znamená aproximatívne, diskurzívne a špekulatívne

— stret výkladov a následného dohadovania sa.

To sa naplno prejavuje v segmente umeleckého trhu,

kde sa uvedené figuratívne črty               (hodnota)

prekladajú do objektových                                    (komodita),

mutujúcich do monetárnych veličín        (cena),

subjekty na objekty na produkty a dáta,

na bázach čírej vykonštruovanosti,

ktorá obskurantne vytvára relatívne zložité inštitucionálne siete.

 

Navyše v umeleckom priemysle neexistuje protimonopolné jednanie,

takže nie je žiadnym spôsobom transparentné, kontrolovateľné,

usmerňovateľné.

 

Umenie je jednou z profesných disciplín kreativity,

ktorá aj z predpokladu výsady ochrany akademickou imunitou

si nárokuje na bezbrehú slobodu.

Bezbrehá sloboda

umožňuje zverejňovanie takých téz,

ktoré sú v iných odboroch (aj kreatívnych) vylúčené politickou korektnosťou

či rigiditou vedeckej konzistencie.

 

Bezbrehá sloboda

(tá široko otvorená štrukturovanosť)

sa nevyhnutne fraktalizuje do individuálností ad absurdum,

ktorá už logicky obmedzuje uplatnenie akýchkoľvek všeobecnejšie platných kritických kategórií

za čo draho platí osobnostnou vykorenenosťou, odcudzenosťou,

samotou, úzkosťou,

a premršteným súperením, animozitou.

Definícia umenia sama-o-sebe je z uvedených dôvodov

odkázaná na tichú akceptáciu najprivátnejších interpretačných aktivít

vnútorne vplyvných zoskupení

(ako inštitúcií tak určujúcich jednotlivcov)

a invektív nekonečnosti neúspešných (99%) nárokujúcich si na zaradenie,

v nerozoznateľnosti i nerozdeliteľnosti

medzi užívaním a zneužívaním.

 

Umenie je minimálna subkultúra

(neeskapická alternativita),

ktorá viac-či-menej voľne, avšak nápadne viditeľne,

preteká celým spektrom spoločenských vrstiev

a to nie postupne, jednou za druhou, ale všetkými naraz

(až hystericky niekedy),

vďaka svojej luminozite

(skrze spomínané črty vyčnievavosti)

 

a citujme španielsku umelkyňu Doru Garciovú:

 

„Umenie patrí všetkým,

iba skoro nik o tom nevie.”.

 

Jediné, čo umeniu ostáva,

či čo ho vôbec ako jediné definuje ako-také,

je kategoricky odmietať,

aby bolo kýmkoľvek platne, legislatívne determinované, obmedzované

en bloc.

 

Súčasné umenie neexponuje ani krásu, ani dobro, ani pravdu,

ani originalitu

en bloc,

jediné, čo väčšinovo manifestuje

je mnou omieľaný

bezvýhradný nárok na slobodu aproximativity.

 

Súčasné umenie je svojou “odkotvenosťou”

(vykorenenosťou a odcudzenosťou)

nemo hyper-eklektické.

 

V každom ohľade (aj keď neoficiálne) je umenie

humánne, spoločensky významným fenoménom,

nielen vďaka spektakulárnej svietivosti,

ale vďaka svojej potencii koncentrácie vo vhľade

a hypertenzii kreativity,

znovu-videnia skutočného skrze zaužívané,

vďaka slobode nemajúcej také zábrany, škrupule ako iné disciplíny,

teda kritického posudzovania, cizelovania

alebo neskrotného napádania konvencií (jazyka),

či v poukazovaní na nevidené, či možné (“nevídané”)

— v od-vážnom i ľahko-vážnom navrhovaní zmien

— “od-vážiť sa” v tejto situácii znamenajúce zbavenie sa váhy,

a nie triezveho posúdenia sa,

odhodenie závažia gravitácie, povznesenia sa od prízemností,

možnú vznešenosť.

 

Tu spomeňme aj, že teritoriálne sa k umeniu pristupuje rozdielne:

napríklad v Spojených štátoch je za umelca považovaný i rapper,

v Taliansku sa stále v oslovení umelca používa “Maestro”,

pričom iný zmysel majstra,

ku ktorému vzhliadajú učni,

stále pretrváva  v kultúrach s kontinuitou mimetiky

— ako v Číne napríklad,

u nás ostáva iba vo vrave učňovského, robotníckeho prostredia.

 

JÁN (VI)

 

Svet 5 aristotelovských zmyslov je archaickou konštrukciou, ktorú elementárne poznanie fyziológie zmyslov u človeka i zvierat vyvracia. Ak sa zaoberáme telesnými spôsobmi vnímania zmyslami, nájdeme až desiatky rôznych spôsobov. Ak ideme do neurónovej podstaty, bude informácia ako taká len jedna a teda nemáme viac ako jeden zmysel – cítenie. Zároveň však z fenomenologického, ale aj primitívne praktického hľadiska môžeme hovoriť o cítení ako o jave, ktorý sa deje mimo indivídua – to, čo cítime, je tam vonku v neživom svete alebo v druhých, s ktorými utvárame prepletené a mnohosmerné vzťahy. Cítenie nie je ako nič iné, je to zdieľaná skúsenosť jediného spoločného prepojeného sveta. Cíteného sveta bez možnosti plnej diskontinuity alebo izolovanosti, čo by bolo, ak by bolo za ňou – v tom jednom spoločnom prepojenom svete, nemôže nijako nikde pre nikoho existovať, jedine ako nič, na začiatku spomenutý nihil. Myslím, že cítenie je najpodstatnejšie estetická, empatická a etická skúsenosť.

Objekty nijako nie sú replikovateľné subjektívne individuality per se. Sú nositeľom časovej a priestorovej, vzťahovej a embodied skúsenosti, ktorá sa ale emergentne vo vzťahu s inými entitami a prostredím transformuje na objekt alebo informáciu, ktorá je replikovateľná šíriteľná a vnímateľná. Stretnutie dvoch je výnimočný a zriedkavý moment – zázrak. Nikdy nenastane radikálne opakovateľne opäť. To je jediná individualita, o ktorej môžeme hovoriť. Ostatné sa s technologickým a informačným extendovaním ľudských ja nedá jednoznačne oddeľovať, drolí sa to na “nič”, pretože, ako tu v cykle „Otázok vôle“ už vysvetľoval aj Thomas Metzinger, zrejme tam v pomyselne uzatvorenom vnútri indivídua nikto konkrétny a jedinečný nie je. Predstava nedeliteľnej individuality sa v praktickom poznaní, aj skrze interaktívnu mašinizáciu – – – rozplynula – PUF.

 

Mne z toho vystáva najviac potreba sa pýtať: ČO JE A BUDE PRE NÁS DOBRÉ?

 

BORIS (VII)

 

A vrátením sa späť k pripomenutiu využívania vyššie spomínanej kreativity

(z vyššieho ČO k ešte vyššiemu AKO, AKÁ, AKÝ, AKÍ, AKÉ)

v zmysle i forme sémantickej náhrady, aditíva, významovej protézy,

spomeňme aj narábanie s umením ako s procesuálnym alebo produktovým prívlastkom

= superlatívom

— niečím, čo prekračuje štandardy:

umenie komunikácie a prezentácie,

umenie neodísť,

kuchárske umenie

a podobne

 

a americký prezidentský kandidát Transhumanistickej strany pre rok 2016

Zoltán István hovorí:

 

„Transhumanistické umenie pomôže ľudí viesť

k stávaniu sa majstrovskými dielami.“.

 

Ak má Transhumanizmus

(H+, pamäť+, mozog+, myseľ+, telo+, ego+, ja+, ontológia+)

už svoju politickú stranu

a tá dokonca svojho prezidentského kandidáta

a všedne (aj keď mierne zavádzajúco) hovoríme o umelej inteligencii

(AI alebo I+),

môžeme legitímne hovoriť o umelej kreativite

(AC alebo C+)

a za malú chvíľu (súhlasím s podmienkami >> klik), už teraz,

aj o umelom umení

(AA alebo A+).

 

Som pozitívny nihilista,

preto-že viem, že život žiaden primárny zmysel nemá

(okrem bazálneho prežitia),

ale že ho prinášať musíme sami

— to pokladám za nevyhnutne kreatívne

 

a umenie

je experiment s beznádejou.