Ján Ballx

Ján Ballx (*1973 ČSSR) študoval na Lekárskej fakulte Masarykovej univerzity v Brne, ako psychiater pracoval v štátnej a súkromnej sfére v Nitre, Bratislave a Londýne. Od roku 2008 vedie vlastnú prax v Bratislave. Vyučuje psychiatriu a psychoterapiu aj ako supervízor, je lektorom inštitútu Gestalt Studia v Českej republike. Dlhodobo pracoval vo výbore Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti, doteraz je činný v medzinárodnej psychoterapeutickej komunite. V rokoch 1998 – 2004 riadil Spoločnosť pre informačný rozvoj a informačné technológie (SPIRIT) a projekt Subterra. Roku 2008 založil prvú privátnu psychiatrickú ambulanciu svojho druhu na Slovensku – psychoterapia*. V rokoch 2012 – 2016 bol zakladajúcim prezidentom Slovenskej asociácie pre Gestalt terapiu (SAGT). Venuje sa profesionálne umeniu, maľuje a vystavuje. Od detstva je vášnivým nadšencom technológií a stále verí v ľudskosť. Je ženatý, má dve deti.

 

Koniec individuality kreatívneho / Boris Ondreička a Ján Ballx

BORIS ONDREIČKA (I)

Táto konverzácia pozostáva
z toku dvoch nelineárnych príspevkov,
ktoré na seba nadväzujú
na metonymickej, synekdochiálnej báze,
teda spájajú sa navzájom skrz detaily
a nie celky.

Ja zbežne hovorím o kreativite,
z ekonomických dôvodov iba v európskom koncepte
(zdôrazňujúci osobnostný, individuálny, individualistický aspekt,
alebo teda jeho chiméru)
z východísk estetických / psychologických, umeleckých, poetických a filozofických,
ako aj z expertíz neuro- a kognitívnych vied,
psychiatrie, technológie
a podobne.

Práve preto som pozval aj môjho trvalého diskutéra a priateľa Jána Ballxa.
Naše debaty mi mnohokrát priniesli znalosť o tom,
ako zmätočne vnímame (umeleckí praktici) a chápeme
niektoré fenomény,
v dnešnom prípade kreativitu a individualitu
a diletantsky “psychologizujeme”,
ako sa v kultúre,
teda v manipulatívnom systéme
organizujúcom skupinové celky individualít,
nerozlučiteľne mieša fakt a fikcia, mýtus, blud
— celky symbolických ekonómií.

Na začiatok:

Do stredoveku bola v našich končinách
kreativita vyhradená božím silám
nasledujúc “Creatio ex nihilo”
— (Bohom) “vytvorené z ničoho”.

To, čo dnes označujeme za kreatívne
bolo považované
za mimetické (mimésis)
— napodobňujúce (predovšetkým prírodné črty)
a/alebo technické (tékhne)
— zručné.

Aj z týchto ohľadov
uprednostňujem hovoriť
o “dejinách (hmotnej) kultúry”
pred “dejinami umenia”.

 

JÁN BALLX (I)

V súvislosti s témou individuality by som asi mohol/mal začať o sebe. Mohol/mal by som naznačiť moju individualitu, o ktorej mám pochybnosti, pretože si myslím, že je z veľkej časti len iluzórna a viacsmerne a viacvrstevnato halucinovaná. Aj z primitívne právneho hľadiska píšem ako autor – vytvárajúci dielo. Existuje o tom dokonca písomná zmluva, podľa ktorej mám dostať honorár, aby som vôbec začal písať. Ale to už sú slová zmluvy. Tam je moje individuálne v mene, rodnom čísle a adrese, čísle účtu, logickej dohode. Málokto/nikto jej (ne)/rozumie tak ako ja, a predsa je pre všetkých zrozumiteľná a platná. Je koncom mojej vlastnej individuality autora v záujme sťaby individuálneho diela. Myslím, že týmto spôsobom vzťahu, záväzkom vyhotoviť dielo radikálne odstupujem od svojho ja a individuality a stávam sa tvorcom – rukojemníkom vás, ktorí to čítate. S Borisom sme v takomto vzájomnom vzťahu dlhodobo. Moja individualita kreatívneho sa končí, keď dám tento text k dispozícii digitálne.

Vstupujem opakovane do tej istej rieky. Naposledy hlbšie azda v novembri 2014, dávno pred „tromfom trumpom“, vtedy vďaka pozvaniu do diskusie Choices na tému „Osobnosti v on-line priestore“, kde sme hovorili o vplyve on-line priestoru na osobnosť a prepojení on-line priestoru a politického marketingu so stratégmi prezidentskej kampane Andreja Kisku. Táto diskusia je pre mňa aj pokračovaním spoločnej prednášky s Borisom Ondreičkom o kreativite mimo mozgu na psychoterapeutickej konferencii o identite, kreativite a imaginácii v júni 2014. Zastával som tam názor, že v on-line priestore nie sme osobnosti v radikálne psychologickom zmysle slova (vzťahové subjekty), a aj napriek závratnému pokroku technologizácie spoločnosti to tvrdím doteraz, dokonca s hlbšie zažitým presvedčením. Moju pozíciu však prekvapivo oslabuje opačná strana – posun psychologického zmyslu a úzu slova osobnosť (to ma ďalej nabáda držať sa zanovito neprísnej praktickej ateoretickosti a aakademickosti vlastných pozícií). Mozog stále nepovažujem za primárny zdroj kreativity. Myslím si, že podstatnejšia pre kreativitu je vzťahovosť subjektu a situácia, v akej sa nachádza. Moja odborná pozícia je veľmi kritická a som presvedčený o nesprávnosti stotožnenia mozgu s pociťovaným (subjektívnym) ja alebo vedomým ja, ako sa s tým často stretávam v profesijných aj pacientskych kruhoch. Moje vystupovanie je založené na praktizujúcej profesionálnej skúsenosti umelca a psychiatra. Nie som fundovaný neurovedec ani filozof a akokoľvek to zaváňa alibizmom, teraz ním bytostne ani byť nechcem. Práve praktické hľadisko považujem za dôležité a radikálne neidentické s teoretickým, redukcionistickým a vedeckým v užšom zmysle slova, teda scientistickým. Tu chcem svoju pozíciu držať mimo.

Poznámka k hmotnej kultúre – objekty nie sú esenciálne totožné so subjektmi, ergo individualitami. Osobne to považujem aj za post-zmätenie pojmu kreativita a jej individuality alebo predpokladanej výlučnej vnútornej príslušnosti jedincovi, možno obdobne, ako bol pojem umelca spojený v post-renesancii s jednotlivcom a v romantizme dokonca až so šialencom a vyvrheľom. V druhej polovici minulého storočia bola nádejou psychologického bádania kreativity podobná intrapsychická hypotéza, ktorá zľudovela a inzitne psychologicky sa etablovala aj v iných teoretických disciplínach. Zo spomínanej praktickej pozície, prevažne neakademickej psychiatrickej praxe, tvrdím, že táto ilúzia sa nevyhnutne končí. Deje sa to pozorovateľne so spoločenskými a technologickými zmenami. A myslím si, že to priamo súvisí s tým, že do nášho života vstupujú čoraz viac stroje, protézy a obnažuje sa závislá emergentnosť našich intersubjektívnych a vtelených osobností/individualít.

– Vybavené, môžeme ísť domov!

 

BORIS (II)

Kreativitou označujeme už mikróby a huby
pre ich schopnosť akomodácie, prispôsobenia sa
či mutácie.
Sme dokonca oveľa koherentnejší
— hovoríme o “kultúrach húb”.
Kreativitou pokračujeme pomenovávať
všetky schopnosti riešiť situácie nad, pod, za, pred,
mimo limity zaužívaných rámcov a procesov
— akciu primáta otvárajúceho uzáver fľaše
považujeme za legitímny akt kreativity.
Kreativita teda následne vzrastá z primárne obslužného priestoru pudov
a zahŕňa experiment, improvizáciu / extemporovanie.
Kreativita je z neurobiologického hľadiska
aj miera individuálnej vymoženosti spájania takých regiónov mozgu,
ktoré sú si vzdialené, (akosi) nespäté,
schopnosť aktivovať, modulovať cez špecifické neurotransmitery
a divergentné myslenie.
Takéto prepojenia prinášajú (ako-keby “zo sna”) aj
tak-zvané “heuréka-efekty”
alebo ináč “aha-precitnutia”,
či “fíha”-produkty
(aj o reči, jazyku už hovoríme ako o kreatívnom či kultúrnom produkte
— poetika / poiesis je prvé grécke sloveso označujúce produkciu {slov},
“fíha” je v Angličtine “wow”).

 

JÁN (II)

Je na tom niečo nové, je to uvedomenie objavením, je to výtvorom, alebo to tam vždy bolo a takzvaný mozog to len začal vidieť? Je nekonečne nekonečné mnohé, čo neurobiologicky determinovaný orgán nedokáže z podstaty objaviť alebo vytvoriť.

Mozog ako celé telo je pôvodom z jedinej embryonálnej bunky a ďalej sa vyvíja z vonkajšej vrstvy embrya – ektodermu, rovnako ako koža a kosti. Obrazne môžeme povedať, že mozog je koža vo vnútri lebky. Koža na povrchu tela nás oddeľuje od fyzického prostredia a zároveň nás s ním spája. Aj mozog nás oddeľuje od fyzického prostredia a súčasne nás s ním nanovo kreatívne spája. To, čo vnímame, nevnímame predtým, než sme, stávame sa sebou, až keď si uvedomujeme, od čoho sme oddelení. Mozog nás spája aj s kožou a jej špecializovanými elementmi citlivými na fyzikálne podnety a spája nás aj s tmou, teplom a vlhkom vo vnútri tela. Ľudskými receptormi napojenými na mozog nemôžeme vnímať všetko, napríklad ultrafialové žiarenie alebo elektrické pole – na rozdiel od iných bytostí, ktoré môžu. A ďalej nie je možné jednoducho a priamo uchopiť komplexitu. Dorozumenie je o zjednodušení. Kontakt je o strate.

To, že to je objavené jednotlivcom v jeho AHA momente a nové pre iných, je utiekanie sa k obrazu individuálnej vynaliezavosti, tvorivosti – umeleckosti, aj z potreby kompenzovať vlastné slabosti v identifikovanom individuálnom sebaobraze – veď „každý môže byť umelcom…“ Skotomizácia vlastnej zraniteľnosti a limitov prekvapivo posúva hranice, posilňuje a odhaľuje nové možnosti, ktoré kedysi boli nemožnosťami. Navádza možno (myslím si) k chorobným mesianistickým predstavám a kryptoreligióznym konceptom indivídua, paradoxne, často aj v scientistickom diskurze so zámerom vedeckej redukcie a vedeckého skúmania. Horror vacui a strata faraóna produktívne zapĺňajú obrazmi sarkofágy a schránky mŕtvych tiel. Mapy a brány posmrtného sveta sú nemimetické ako post mortem kreativita, preto raz riaditeľka jednej galérie povedala, parafrázujem, „že najlepší umelec je mŕtvy“.
Často sa stretávam s pevne vžitou predstavou tvorivosti a výnimočnosti aj ako patológie. Tento pohľad na umenie vychádzajúce zo šialenstva je podľa mňa prevažne závistlivá fantázia priemerných a agresia normativity voči produktivite. Má pevné romantické základy spoločné s fašizmom. Tvorivosť je iste kompenzačná, možno napokon aj ona celá, ako predpokladala Melánia Kleinová, je „len snahou o reparáciu traumatickej skúsenosti zlej matky“. Ak potom v takejto situácii tvorivý jednotlivec napokon platí cenu vyhostenia (stáva sa farmakosom), tvorivosť a objavenie sú autodeštruktívne a heterodeštruktívne. Umenie tak môže byť nositeľom konca, terminácie zažitého vedomia, uvedomenia. Je to opustenie neskôr už len anachronických foriem vzťahov minulosti, spoločenstva ľudí, do akého sa nedá vrátiť. Obeta nie je nijako individuálna – je to akt kolektivity – niekoho pre niekoho a ďalej: pôvod je nereprodukovateľný a ireparabilný. Zmena a koniec môžu byť to isté.

… a predsa indivíduum vyhostené, obetované, neexistuje. Jednotlivec, po ktorom nikto nenachádza pôvodné stopy, fyzicky neexistuje. Je to nový tvor, kreatúra, výtvor minulého spoločenstva. Identita a jej individualita sa rozkladá a rozpadá pod náporom receptorov spomínanej hmotnej aj informačnej kultúry…

… je na počudovanie, koľko sa toho zmenilo, odkedy som v roku 1998 nastúpil ako lekár na psychiatrické oddelenie. Napríklad správy sa písali len na písacích strojoch…

… ešte pred desiatimi rokmi sa takzvaná medicína založená na dôkazoch javila ako utopická technokratická konštrukcia…

… a dnes máme elektronické karty. Ak recept nenapíšem na počítači a nevytlačím, ale napíšem ho „len“ rukou, stáva sa pre lekárnika podozrivým. To sa naozaj dramaticky mení, často už dokonca odmieta vydať naň pacientovi lieky…

… na Slovensku máme zákony, podľa ktorých sa každý psychiatrický záznam bude elektronicky spracovávať v cloude. Duša občana z chorobopisu je majetkom štátu – mimochodom, aj v papierovej podobe, tak to je. Zdravotné informácie o jednotlivcovi/pacientovi/občanovi sú majetkom štátu. Štát garantuje starostlivosť o individuality, s ktorými uzatvára jednostrannú dohodu – vedeli ste to? „Vedecká“, vytvorená individualita nie je vaša… nepatrí vám… vaše zdravie je už v Ústave…

… nečudujte sa potom, aké je vaše individuálne ja – závislé od štátu viac, než si viete intuitívne predstaviť. Aj ten strach z očkovania možno súvisí so strachom z toho, že sami/bez systému môžeme nebyť…

 

BORIS (III)

Za kreativitu
(či synonymicky tvorivosť, činorodosť, predstavivosť)
nepovažujeme iba niečo materiálne vytvorené,
ale aj vtip
a iné správy šírené výlučne orálnou pamäťou,
a nekonvenčnosť v celej šírke označujeme za činy,
ktoré nemusia vytvárať veci,
ale dostačujúco iba sprostredkovávať jednoduchšie,
ľahšie, lacnejšie, dostupnejšie, rýchlejšie,
niečo, čo nemusí mať žiadne “vyššie” zmysly či ciele
— iba veselo stráviť čas pri krígli piva,
správanie sa.
Kreativita nemusí byť iba neproduktívna,
môže byť dokonca kontra-produktívna,
budeme k nej zahrňovať aj všakovaké deštruktívne zámery
či negácie.

Kreativita teda nemusí byť spojená ani s intelektuálnou vyspelosťou,
či koncepčným jednaním.
Kreativita nie je výsostne zakotvená ani v rozume ani v cite.
Kreativita môže ústiť i vo fantasmagóriu
alebo obsesívne-kompulzívne cyklenie,
teda môžeme rozoznávať aj kreativitu nezámernú, mimovoľnú / inkontinenčnú
či automatickú.

Kreativita teda nemá ani estetické ani etické zakotvenie:
sú kreativity dobré aj zlé
— najkrutejší strojcovia vojen alebo čo i len konštruktéri mučiacich nástrojov
sú zvyčajne veľmi kreatívni.

 

JÁN (III)

Ak nie je v jadre kreativity estetická a etická hodnota, ako sa dá posudzovať umenie? Ja neviem. Osobne sa domnievam, že práve etická a estetická kvalita je kritériom, na základe ktorého vieme vnímať a aj vytvárať. V psychoterapii je pre mňa (paralelne s technologickou transformáciou spoločnosti, a teda aj indivídua) otázka etiky a estetiky najzaujímavejšou dimenziou. Už mi tak veľmi nezáleží na tom, čo pacient doslova hovorí, to sa dá a bude automatizovane spracovávať, podstatným a zatiaľ neredukovateľným obsahom terapeutickej práce sa stáva to, AKO to hovorí. (Aj moje konkrétne výhrady voči kolegom sa už netýkajú toho, čo robia, ale ako to robia, nakoľko eticky konajú – na tom pre mňa v konečnom dôsledku stojí umenie, a nielen umenie liečby.) To čo cíti, ako sa vzťahuje ku mne a ako sa vzťahuje k iným. Ako sa táto vzťahovosť k iným preklápa aj so vzťahovosťou k sebe od seba aj od iných.

Kreativitu vnímam ako vzťahový jav, ktorý existuje len mimo indivídua, mimo subjektu. Ak Boris hovorí o hmotnej kultúre, hovorí o kultúre objektov – nielen materiálnych, ale aj amateriálnych. Takýmito objektmi sa v technologizovanej spoločnosti stávajú aj ľudia. Ja predpokladám, a teda dennodenne v praxi vnímam, človeka ako subjekt – diskrétne neohraničený a variabilne transparentný. Hranice takéhoto subjektu neexistujú v izolovanom vnútri fyzickej existencie. Subjekt (a teda aj tvorca/umelec) je pre mňa vzťahová entita, nie je to jeho mozog alebo telo, tie sú vlastne len fyzikálnym prostredím jeho ja. Jeho ja je pre mňa z estetického a etického uhla mimo tela, je vtelené, ale zároveň netelesné.

Ak vojdeme do vzťahov mimo seba – trúfneme si myslieť, že aj zvieratá čosi cítia. To sa stalo a podľa mňa to bolo zrejmé od počiatku cítenia a zrejme už dávno pred evolučným vznikom rodu homo sapiens, minimálne u cicavcov, áno, alebo aj dávno, dávno predtým.

 

BORIS (IV)

Kreativita nie je ČO, ale je AKO,
ako keď stojím pred 1000 kg nákladom
a rozumne si poviem, že to zdvihnúť nedokážem
— kreatívne jednanie je opačné
— poviem si:

„Ako to môžem dokázať?“,

teda jednám (z istého uhla) nerozumne.

Kreativita nie je ani podmet ani predmet,
je to metodologická, procesuálna, performatívna predpona, prívlastok,
všetkým prirodzená vlastnosť,
avšak prejavujúca sa v rozdielnej kadencii a forme, situácii, kvalite, kvantite.

V prípadoch kreativity ako podmetu, predmetu (ČO)
— kreativity pre kreativitu
budem znovu súhlasiť s Freud-om (a inými)
a označovať ju za obsesívne-kompulzívnu,
manickú, psychotickú, neurotickú, sublimačne náhradnú.

V opačnom garde:
za kreativitu niekedy považujeme / vyhlasujeme
i sprievodné prejavy iných pôvodov
— aj poruchy či choroby
a psychopatky dokážu bývavať zvyčajne
tak veľmi presvedčivé…

Aby to však nebolo až tak jednoduché,
ak budeme ku kreativite zahrňovať aj všakovaké deštruktívne zámery či negácie,
potom aj hľadať cesty ako sa niečo NEDÁ,
znemožnenie budeme považovať za tvorivé
— ako sa DÁ niečo NEDAŤ:

„Kurva,
dá sa to,
ale ja nechcem.
Ako to môžem znemožniť?“,

Ako to môžem zdvihnúť
ma vedie k vytvoreniu nástroja, stroja, metodológie, technológie.
Nástroje sú protézy
— KREATIVITA JE PRIMORDIÁLNE PROTETICKÁ.

Ako to môžem znemožniť
ma vedie k vykonštruovaniu konšpirácie.

Ku kreativite rátame inovované, invenčné, kombinačné, organizačné, logistické,
teda nie nevyhnutne len nové, pôvodné, originálne alebo imaginatívne (predstavivostné).

V eseji “Passages of Proteus” (2011)
kolumbijský transmodernistický filozof Fernando Zalamea
dokonca identifikuje

„proces hnitia ako vyjadrenie hlbokej kontinuity v prírode,
skrze ktorú kreativita expanduje bez zábran“.

Kreativita je to, ako uchopíme určitý predmet alebo proces
v praktickom alebo symbolickom využití v prispôsobení dispozície k danej situácii,
alebo ako vieme tú situáciu prispôsobovať voči dispozícii.
Teda kreativita je aj špecifický spôsob
znovu-uvidenia (interpretácie) zaužívaného,
privlastnenia si (apropriácie) alebo
vyhlásenia (manifestácie, gesta),
čiže znovu nie nevyhnutne KONAŤ,
ale niekedy iba MYSLIEŤ.

 

JÁN (IV)

Termín kreativita ako psychologický pojem nie je starší ako 70 rokov. Ešte počas druhej svetovej vojny sa pri skúmaní šikovnosti stíhacích letcov v psychológii nepoužíval. Hovorilo sa o schopnosti divergentného myslenia, čo dnes už nazývame kreativitou.

Chceme v psychológii kreativitu aj umenie naliehavo skúmať, pomenovávať, redukovať, merať, ale trvá to oveľa kratšie, ako sa nám laicky môže javiť. Taká vratká je naša individuálna reflexia individuálnej kreativity. Vidím to tak, že dnes sme uverili, že kreativita tu bola vždy ako čosi indivíduu vlastné. „Ja“ predpokladám, že je to omyl. Je to už agonický záchvev blízkosti konca čohosi starého? O kreativite takto masívne až extaticky rozmýšľame menej ako desať rokov. Chceme ju komodizovať, chceme ju vlastniť, a tak sme oklamali možno sami seba, podobne ako keď sme uverili, že naše nehnuteľnosti a pôda majú takú závratnú hodnotu, do akej ju nafúkla špekulatívna finančná mašinéria úverov a davovej rentovej motivácie.

 

BORIS (V)

Kreativita znamená (anglickým žargónom) myslieť / konať “MIMO KRABICE”,
čo naznačuje vylúčenosť z normatívnej hierarchikality.
Bol už Eden mechanický, automatický, byrokratický, normatívny?,
lebo akonáhle chceli Eva a Adam testovať niečo nové
boli ihneď vyhostení, expatriovaní
— kreativita je asociálna,

Ver Sacrum,

a aj tie podniky, ktoré proklamujú vyzdvihovanie kreativity,
s ňou narábajú veľmi rezervovane
v nechcenom risku možného predraženia produkcie
s ohľadom na nepredvídateľnosť.
Preferujú poslušnú mimetickosť kombinovanú s kreatívnymi črtami,
teda remeselníckosti pred umeleckosťami,
udržateľnosť pred možnosťou.

Na tomto mieste jednoducho musím zase pripomenúť,
že byť kreatívnym “v jednom kuse” je psychotické
— väčšina dňa potrebuje
tú viac radostnú dôslednosť
vykonávania produktívnych stereotypov.

A znovu:

Kreatívny je filantrop.
Kreatívny je misantrop.
Kreatívna je doktorka bez hraníc.
Kreatívna je vrahyňa bez zábran.
Kreatívci, kreatúry a monštrá,
beštie, beštiality a beštiáre.
Kyborgovia a Sémiorgovia,
NANOTÚRA.

A áno,
kreativita hrá i rolu sémantickej náhrady (významovej protézy) v širokom spektre disciplín ako
kreatívne agentúry, laboratóriá, oddelenia a priemysly,
kreatívne myslenie, písanie,
dokonca kreatívne účtovníctvo,
a nesmieme zabudnúť na rekreáciu, reakreačné strediská
a cukrárske kreácie,
a Kreacionizmus
(teologickú pseudo-vedu z konca 18. storočia),
ktorý sa protidarwinovsky neoddelil od “Creatio ex nihilo”.

Nesmieme zabudnúť ani na kreatívnu deštrukciu
ekonóma Joseph-a Schumpeter-a,
ktorá v zmysle odnaúčania (mentálnej mani-/pedi-kúry) nám asistuje v zbavovaní sa zastaralostí.

To na aké “zbavovanie sa” je neskôr používaná
neoliberálnym cynizmom nebudem rozvíjať.

Tieto významové aditíva sa snažia obligátne preberať kvality vyčnievavosti kreativity
zakotvenej v zaužívanej asociácii tvorivosti so superlatívami
nového, neočakávaného, kvalitného
či dokonca originálneho, unikátneho,
nadprirodzeného, geniálneho.
Takéto predsudky uvádza väčšina štandardných encyklopédií a tesaurov,
což je krajne na rozmyslenie,
což je jedným z motívov môjho písania.

To všetko platí aj pre umenie.

Umel-ecké i umel-é sa z jedného jadra
(na rozdiel od pôvodnej kreativity,
čo bola považovaná za exkluzívne nebeskú)
svorne vzťahujú k aspektu vytvoreného človekom a nie prírodou
— art √ artificialis.

Umenie je jednou z najindividuálnejších,
ale aj kvantitatívne najmarginálnejších profesných disciplín kreativity,
ktorá narába predovšetkým so symbolickými (a rituálnymi) črtami
uvedenými vyššie v kreativite,
ktorá predurčuje vznik patričných typológií, inštitúcií,
ale aj naopak patričné inštitúcie predurčujú vznik určitých umení.

Keďže profesne disciplinárne umenie vyzdvihuje figuratívne črty
vybudovalo svoju prevádzku interpretatívne
= široko otvorene štrukturovanú.

 

JÁN (V)

Obľúbil som si rozprávku o princeznej na hrášku.

Princezná na hrášku (Rozprávka)

„Bol raz jeden princ, ktorý sa chcel oženiť s princeznou, ale chcel, aby to bola naozajstná princezná. A tak precestoval celý svet, aby takú princeznú našiel, no všade mu vstúpila do cesty nejaká prekážka. Princezien bolo síce dosť, nikdy však nevedel s istotou zistiť, či sú to pravé princezné: vždy sa našlo** niečo, čo nebolo v poriadku**.

Vrátil sa teda domov veľmi smutný. Raz večer bola strašná búrka. Hromy a blesky sa z neba len tak sypali a dážď sa lial takmer prúdom. A vtedy voľakto zaklopal na mestskú bránu a starý kráľ mu išiel otvoriť.

Pred bránou stála princezná, až hrôza, ako v tom daždi a búrke vyzerala! Voda jej tiekla z vlasov i šiat, priehlavkami jej vtekala do topánok a pätami znovu vytekala von. No navzdory svojmu výzoru o sebe tvrdila, že je naozajstná princezná.

‚Dobre, presvedčíme sa o tom,‘ pomyslela si stará kráľovná, ale nahlas nič nepovedala. Odišla do spálne a odstránila z postele všetko, čo na nej bolo. Potom položila na samučičké dno postele hrášok, vzala dvadsať hrubých matracov, položila ich na hrášok a na matrace nastlala ešte dvadsať perín z jemného páperia. To bola posteľ ako stvorená pre princeznú.

Ráno sa jej spýtali, ako sa vyspala.

‚Ach, veľmi zle!‘ povedala princezná. ‚Celú noc som takmer oka nezažmúrila! Bohvie, čo som to mala v posteli! Ležala som na čomsi tvrdom, po celom tele mám teraz modriny! Strašné!‘

Hneď pochopili, že toto musí byť skutočná princezná, keď cez dvadsať matracov a dvadsať perín cítila hrášok. Taká jemná môže byť jedine princezná. Princ si ju teda vzal za ženu a hrášok sa dostal do múzea, kde ho môžeme vidieť dodnes, ak ho ktosi neukradol.

Toto sa veru naozaj stalo.“

V tejto rozprávke Hansa Christiana Andersena je pre mňa výstižne popísaná etická citlivosť ako cnosť, a nie slabosť. Je to polarita obrannej strnulosti, znecitlivenia na utrpenie druhých.

Hrášok je vonkajším nepohodlným pocitom, je rafinovane skrytý a telesný kontakt s ním je maximálne potlačený a vzdialený. Existuje ako kvázi-vec/polentita etickej vnímavosti.

Precítenie tu nie je len telesné, zmyslové, empatické a ani konkrétne estetické cítenie. Prichádza z telesnej podstaty, zo skúsenosti, ako to má byť, v ktorej je čosi skryté a zároveň pre citlivý subjekt rušivé. Ešte pred priamym vzťahom s potlačeným, podprahovým, až akoby neexistujúcim podnetom je pocit, že niečo nie je dobre.

Doslovne to z rozprávky môžeme citovať ako niečo, čo nebolo v poriadku; aj neartikulovateľný nepokoj, pocit, že „hrášok do postele nepatrí“. Takéto cítenie prítomnosti možného narušenia bezpečia vzťahu môže existovať ešte pred konkrétnym vzťahom a jemne cítené formuje následný vzťah. Naopak, vzťah subjekt-subjekt sa ani nevytvorí, alebo sa vážne naruší, ak nedochádza k potrebnému etickému precíteniu, napríklad ak nie je vnímaná bolesť, nie je vnímané ani žiadne ublíženie (Francesetti, Gecele, Roubal).

V metafore rozprávky bez nepohodlia zmizne aj drobný hrášok, ktorý je skrytou pointou príbehu. Zážitok (utrpenie/ublíženie) sa v etickej citlivosti nemôže stratiť, tak ako by sa nijako nemohol len tak stratiť fyzický objekt. Jedine ak by niekto vykonal niečo zlé – obrazne, ukradol hrášok. Ak zavrieme oči pred utrpením druhých, nijako to nezmierni pocit ich bolesti, ktorá je aj našou bolesťou, ak sa môžeme cítiť človekom.

Môžeme hovoriť o etickej citlivosti ako šľachetnosti aj umeleckosti, preprimordiálnej vzťahovosti, usporiadania vzťahov predtým, než sme a vstupujeme do nich. Etiku nazýva Emanuel Levinas „optikou vzťahov, spôsobom bytia vo vzťahoch s druhými“. Donna Orange popisuje stretávanie ohraničenosti ja s nekonečnosťou bolesti a hranicami vlastných možností ju uniesť. Pre mňa hovorí o konci individuality, tak ako sme ju chceli vidieť a komfortne sa v nej cítiť ako v neživom priestore a izolovanej situácii. Myslím, že toto nie je možné nikde v živom svete, obzvlášť nie v umení. Vo svete bez šľachetnej krehkosti života (napríklad čisto teoretický diskurz alebo akákoľvek algoritmizovaná produkcia) pochybujem o existencii kreativity.

 

BORIS (VI)

Keďže profesne disciplinárne umenie exponuje symbolické črty,
ekonómie okolo neho sa združujúce alebo z neho vychádzajúce sú symbolické.
Symbolické tu nevyhnutne znamená aproximatívne, diskurzívne a špekulatívne
— stret výkladov a následného dohadovania sa.
To sa naplno prejavuje v segmente umeleckého trhu,
kde sa uvedené figuratívne črty (hodnota)
prekladajú do objektových (komodita),
mutujúcich do monetárnych veličín (cena),
subjekty na objekty na produkty a dáta,
na bázach čírej vykonštruovanosti,
ktorá obskurantne vytvára relatívne zložité inštitucionálne siete.

Navyše v umeleckom priemysle neexistuje protimonopolné jednanie,
takže nie je žiadnym spôsobom transparentné, kontrolovateľné,
usmerňovateľné.

Umenie je jednou z profesných disciplín kreativity,
ktorá aj z predpokladu výsady ochrany akademickou imunitou
si nárokuje na bezbrehú slobodu.
Bezbrehá sloboda
umožňuje zverejňovanie takých téz,
ktoré sú v iných odboroch (aj kreatívnych) vylúčené politickou korektnosťou
či rigiditou vedeckej konzistencie.

Bezbrehá sloboda
(tá široko otvorená štrukturovanosť)
sa nevyhnutne fraktalizuje do individuálností ad absurdum,
ktorá už logicky obmedzuje uplatnenie akýchkoľvek všeobecnejšie platných kritických kategórií
za čo draho platí osobnostnou vykorenenosťou, odcudzenosťou,
samotou, úzkosťou,
a premršteným súperením, animozitou.
Definícia umenia sama-o-sebe je z uvedených dôvodov
odkázaná na tichú akceptáciu najprivátnejších interpretačných aktivít
vnútorne vplyvných zoskupení
(ako inštitúcií tak určujúcich jednotlivcov)
a invektív nekonečnosti neúspešných (99%) nárokujúcich si na zaradenie,
v nerozoznateľnosti i nerozdeliteľnosti
medzi užívaním a zneužívaním.

Umenie je minimálna subkultúra
(neeskapická alternativita),
ktorá viac-či-menej voľne, avšak nápadne viditeľne,
preteká celým spektrom spoločenských vrstiev
a to nie postupne, jednou za druhou, ale všetkými naraz
(až hystericky niekedy),
vďaka svojej luminozite
(skrze spomínané črty vyčnievavosti)

a citujme španielsku umelkyňu Doru Garciovú:

„Umenie patrí všetkým,
iba skoro nik o tom nevie.”.

Jediné, čo umeniu ostáva,
či čo ho vôbec ako jediné definuje ako-také,
je kategoricky odmietať,
aby bolo kýmkoľvek platne, legislatívne determinované, obmedzované
en bloc.

Súčasné umenie neexponuje ani krásu, ani dobro, ani pravdu,
ani originalitu
en bloc,
jediné, čo väčšinovo manifestuje
je mnou omieľaný
bezvýhradný nárok na slobodu aproximativity.

Súčasné umenie je svojou “odkotvenosťou”
(vykorenenosťou a odcudzenosťou)
nemo hyper-eklektické.

V každom ohľade (aj keď neoficiálne) je umenie
humánne, spoločensky významným fenoménom,
nielen vďaka spektakulárnej svietivosti,
ale vďaka svojej potencii koncentrácie vo vhľade
a hypertenzii kreativity,
znovu-videnia skutočného skrze zaužívané,
vďaka slobode nemajúcej také zábrany, škrupule ako iné disciplíny,
teda kritického posudzovania, cizelovania
alebo neskrotného napádania konvencií (jazyka),
či v poukazovaní na nevidené, či možné (“nevídané”)
— v od-vážnom i ľahko-vážnom navrhovaní zmien
— “od-vážiť sa” v tejto situácii znamenajúce zbavenie sa váhy,
a nie triezveho posúdenia sa,
odhodenie závažia gravitácie, povznesenia sa od prízemností,
možnú vznešenosť.

Tu spomeňme aj, že teritoriálne sa k umeniu pristupuje rozdielne:
napríklad v Spojených štátoch je za umelca považovaný i rapper,
v Taliansku sa stále v oslovení umelca používa “Maestro”,
pričom iný zmysel majstra,
ku ktorému vzhliadajú učni,
stále pretrváva v kultúrach s kontinuitou mimetiky
— ako v Číne napríklad,
u nás ostáva iba vo vrave učňovského, robotníckeho prostredia.

 

JÁN (VI)

Svet piatich aristotelovských zmyslov je archaickou konštrukciou, ktorú elementárne poznanie fyziológie zmyslov u človeka i zvierat vyvracia. Ak sa zaoberáme telesnými spôsobmi vnímania zmyslami, nájdeme až desiatky rôznych spôsobov. Ak ideme do neurónovej podstaty, bude informácia ako taká len jedna, a teda nemáme viac ako jeden zmysel – cítenie. Zároveň však z fenomenologického, ale aj primitívne praktického hľadiska môžeme hovoriť o cítení ako o jave, ktorý sa deje mimo indivídua – to, čo cítime, je tam vonku v neživom svete alebo v druhých, s ktorými utvárame prepletené a mnohosmerné vzťahy. Cítenie nie je ako nič iné, je to zdieľaná skúsenosť jediného spoločného prepojeného sveta. Cíteného sveta bez možnosti plnej diskontinuity alebo izolovanosti, čo by bolo, ak by bolo za ňou – v tom jednom spoločnom prepojenom svete nemôže nijako nikde pre nikoho existovať, jedine ako nič, na začiatku spomenutý nihil. Myslím, že pre cítenie je najpodstatnejšia estetická, empatická a etická skúsenosť.

Objekty nijako nie sú replikovateľné subjektívne individuality per se. Sú nositeľom časovej a priestorovej, vzťahovej a „embodied“ skúsenosti, ktorá sa však emergentne vo vzťahu s inými entitami a prostredím transformuje na objekt alebo informáciu, ktorá je replikovateľná, šíriteľná a vnímateľná. Stretnutie dvoch je výnimočný a zriedkavý moment – zázrak. Nikdy nenastane radikálne opakovateľne opäť. To je jediná individualita, o ktorej môžeme hovoriť. Ostatné sa s technologickým a informačným extendovaním ľudských ja nedá jednoznačne oddeľovať, drobí sa to na „nič“, pretože, ako to v cykle Otázka vôle už vysvetľoval aj Thomas Metzinger, zrejme tam v pomyselne uzatvorenom vnútri indivídua nikto konkrétny a jedinečný nie je. Predstava nedeliteľnej individuality sa v praktickom poznaní, aj skrze interaktívnu mašinizáciu, rozplynula – PUF.

Mne z toho najviac vystáva potreba pýtať sa: ČO JE A BUDE PRE NÁS DOBRÉ?

 

BORIS (VII)

A vrátením sa späť k pripomenutiu využívania vyššie spomínanej kreativity
(z vyššieho ČO k ešte vyššiemu AKO, AKÁ, AKÝ, AKÍ, AKÉ)
v zmysle i forme sémantickej náhrady, aditíva, významovej protézy,
spomeňme aj narábanie s umením ako s procesuálnym alebo produktovým prívlastkom
= superlatívom
— niečím, čo prekračuje štandardy:
umenie komunikácie a prezentácie,
umenie neodísť,
kuchárske umenie
a podobne

a americký prezidentský kandidát Transhumanistickej strany pre rok 2016
Zoltán István hovorí:

„Transhumanistické umenie pomôže ľudí viesť
k stávaniu sa majstrovskými dielami.“.

Ak má Transhumanizmus
(H+, pamäť+, mozog+, myseľ+, telo+, ego+, ja+, ontológia+)
už svoju politickú stranu
a tá dokonca svojho prezidentského kandidáta
a všedne (aj keď mierne zavádzajúco) hovoríme o umelej inteligencii
(AI alebo I+),
môžeme legitímne hovoriť o umelej kreativite
(AC alebo C+)
a za malú chvíľu (súhlasím s podmienkami >> klik), už teraz,
aj o umelom umení
(AA alebo A+).

Som pozitívny nihilista,
preto-že viem, že život žiaden primárny zmysel nemá
(okrem bazálneho prežitia),
ale že ho prinášať musíme sami
— to pokladám za nevyhnutne kreatívne

a umenie
je experiment s beznádejou.