Laboria Cuboniks

Laboria Cuboniks (nar. 2014) je xenofeministická skupina, pokrývajúca päť krajín a tri kontineny. Snaží sa o zbúranie konceptu rodu, zničenie ‘rodiny’ a odstránenie prirodzenosti ako hlavnej ručiteľky nerovných politických pozícií. Meno skupiny je prešmyčkou mena ‘Nicolas Bourbaki’, pseudonymu, pod ktorým začiatkom 20. storočia tvorila skupina prevažne francúzskych matematikov, snažiacich sa o afirmáciu abstrakcie, všeobecnosti a rigoróznosti v matematike.

ico Stiahnite si PDF Xenofeminizmus Manifest


 

Laboria Cuboniks

Lucca Fraser – LF

Katrina Burch – KB

Patricia Reed – PR

Diann Bauer – DB

Helen Hester – HH

HH: Nezačneme rovno otázkou vôle, ale najskôr stručne predstavíme našu kolektívnu prácu a načrtneme základné okruhy projektu, ktorý nazývame xenofeminizmom.

Sme medzinárodná feministická pracovná skupina. Je náš šesť – jedna z nás tu dnes nie je prítomná – a žijeme na troch kontinentoch, v piatich krajinách. Projekt, na ktorom sa snažíme pracovať – XF, je v skutočnosti pokusom artikulovať emancipačnú politiku primeranú ére globálnosti, komplexnosti a technológií – politiku,  ktorá uvažuje o technológii ako o nástroji aktivizmu a zároveň sa pokúša konfrontovať realitu dneška popretkávanú káblami z optických vlákien, rádiovým signálom a mikro-vlnami, ropovodmi a plynovodmi, letovými a námornými cestami a neutíchajúcimi, naraz prebiehajúcimi a vytváranými miliónmi komunikačných protokolov v každej milisekunde. V skratke, ambíciou je situovať feministickú politiku do reality 21. storočia.

Čo je XF? V našom šesťčlennom kolektíve sa nám zľahka líšia názory na to,  čo je XF  a čo je jeho obsahom (alebo čo by ním malo byť). Teraz teda predstavím  moju verziu XF, a potom Dianna pridá svoje postrehy prostredníctvom audio-vizuálneho materiálu.

XF je techno-materialistická, anti-naturalistická a rodovo-abolicionistická forma feminizmu. Čo myslím pod týmito tromi pojmami?

1) Projekt je techno-materialistický v tom zmysle, že sa snaží vyvinúť kritický prístup k technológii a rozmýšľať o možných  dosahoch technológií na ženy, „queers“, a všetkých, čo sú rodovo-nekonformní. XF neodmieta technológiu, vedu alebo racionalizmus (myšlienky zvyčajne chápané ako patriarchálne konštrukty), ale naopak sa úprimne zaujíma o to, ako sa dajú navrhovať adekvátne technologické zariadenia a procesy s rodovo-politickými cieľmi. Medzi príkladmi  na ktoré sa odkazujeme v manifeste nájdete liečivá, 3D tlač a tzv. „open-source“ softvér. Tieto javy majú potenciál byť znamenitými možnosťami pre tzv. queer komunitu, feministickú ľavicu. XF sa zaujíma o skúmanie a zvýšenia povedomia o týchto možnostiach, zároveň sa však  vyhýba technologickému determinizmu. Ako projekt priznáva, že technológie nie sú inherentným prínosom – vskutku nie sú ani inherentne neutrálne –  obmedzujú ich špecifické dejiny ich vývoja, existujúce infraštruktúry, do ktorých sú zavedené a nerovnosti v závislosti od toho, kto k nim má prístup. Technológie môžu predstavovať len škálu  príležitostí pokiaľ pochopíme, že existuje vzájomne ustanovujúci vzťah medzi jednotlivými zariadeniami, systémami, prístupmi a širším sociálnym svetom. Akýkoľvek emancipačný techno-feminizmus musí byť teda formou politického úsilia; niečím, čo vníma vzájomne previazané štruktúry útlaku, napríklad rasy, rodu a spoločenskej triedy, z ktorých pozostáva materiálny svet. Takto chápeme pojem   „techno-materialistický“.

 

2) Druhý pojem, ktorý som použila na popísanie projektu je „anti-naturalistický“. Ako sa  vzťahuje na XF? Je to anti-naturalistický projekt v zmysle, že rámcuje Prírodu a „Prirodzené“ ako sporný priestor (rovnako ako v intenciách  politiky). V manifeste tvrdíme, že nič by sa  nemalo považovať za nemenné, trvalé alebo dané; či už materiálne podmienky alebo spoločenské formy. Ktokoľvek kto bol alebo bola označený/á za neprirodzeného/ú z pohľadu existujúcich biologických noriem; ktokoľvek, kto zažil/a nespravodlivosti vykonané v mene ‘Prirodzeného poriadku‘ rozumie tomu, že glorifikácia Prírody  nám nemá čo ponúknuť. Práve odmietnutie akceptovať nemennosť Prírody je jeden z prvkov XF projektu, ktorý vo mne asi najsilnejšie rezonuje, možno preto, lebo je v súzvuku s mojimi štúdiami  o „queer“ teórii, feministickej politike a štúdiu sexuálneho nesúladu či rozkolu. Byť anti-naturalistickým však nie je to isté ako byť proti svetu prírody. A nie je to isté, ako popierať vplyv biologickosti. XF nepopiera, že v telesnej realite existuje biologická oblasť, že rozličné telá majú rôzne náchylnosti či schopnosti (najviditeľnejšia napríklad náchylnosť a schopnosť vynosiť plod). XF však  spochybňuje myšlienku, že táto oblasť je nemenná alebo stála, jednoducho preto, že je biologická. Na jednej strane je to  uznaním úlohy,  ktorú spoločenské myšlienky zohrávajú pri pochopení stelesnenia – trvajúc na tom, že veľa z  pojmov o rodových telách je napríklad do určitej miery ideologické. Možno ešte v o čosi radikálnejšom zmysle je rámcovaním samotného biologického priestoru ako predmetu zmeny. Biológia nie je osud, ako vraví klasický slogan druhej vlny feminizmu, ale nie je osudom pretože biológiu samotnú možno technologicky zmeniť, a mala by sa zmeniť s cieľom pretlačiť reprodukčnú spravodlivosť a progresívnu transformáciu rodu. XF teda zdôrazňuje to, čo vníma ako fundamentálnu zmeniteľnosť tiel a identít,  plne sa angažujúc v snahe narušiť súčasný sexuálny poriadok vecí. Ako hovoríme v manifeste, „ak je Príroda nespravodlivá, zmeňme Prírodu!“

3) Kľúčový prvok tejto perspektívy a záverečná charakteristika, na ktorú vás chcem upozorniť je skutočnosť, že XF agituje za zrušenia binárneho rodového systému. V manifeste uvádzame, že projekt je rodovo abolicionický, no možno je tento popis  trochu zavádzajúci. Po prvé, explicitne nezahŕňa celú škálu našich ambícii. Nie je to len rod, ktorý chceme dekonštruovať, ale aj všetky štruktúry, ktoré sa často ukážu ako naturalizované, teda posilňované základy útlaku. Sme presvedčené, že nielen prvky spájané s rodom, ale napríklad aj rasou, spoločenskou triedou či s telesnou spôsobilosťou  nerovnomerne zaťažujú spoločenské stigmy a často prispievajú k vytváraniu kultúry nerovnosti. I keď v súvislosti s  týmito kategóriami treba priznať súčasnú politickú hodnotu mobilizácie, XF argumentuje potrebou zbaviť uvedené znaky ich spoločenskej dôležitosti z dlhodobej perspektívy a tým pádom aj ich schopnosti pôsobiť ako vektory diskriminácie. Projekt sa jednoducho  snaží rozkmásať akékoľvek známky identity kultúrou použité ako zbraň prehlbujúcu nerovnosti. Po druhé, výraz „rodový abolicionizmus“ je trochu zradný, nakoľko existuje riziko, že bude pochopený ako  požiadavka na rovnakosť rodu – požiadavka zrušenia rozdielov. Nesnažíme sa o nič také. Ak nám o niečo ide, tak o obmedzenia uplatňované na rodových identít ktoré chceme zahodiť do koša; urputné uvažovanie v binárnych vzťahoch, ktoré ďalej škatuľkuje identity na mužské a ženské, feminínne a maskulínne, navzdory zjavným nedostatkom tohto modelu. XF je rodovo-abolicionistický projekt v tom zmysle, že odmietame oprávnenosť existencie akéhokoľvek spoločenského poriadku zakoreneného v identitách ako základe útlaku, a v zmysle toho, že sa zastávame sexuálnej diverzity nad rámec  binárnosti. Snažíme sa o zrušenie  systému rodových rozdielov prostredníctvom proliferácie rodových rozdielov, ak to dáva zmysel; a úloha vôle v tomto projekte je téma, o ktorej chceme počas nášho napredovania ďalej diskutovať. Moja verzia xenofeminizmu je teda techno-materialistická, anti-naturalistická, rodovo-abolicionistická forma feminizmu. Teraz by som rada dala slovo kolegyni Dianne Bauer, ktorá pridá ďalší komplikovaný rozmer  definície – odcudzenie a/ako racionalita.

DB: Na úvod diskusie chcem zdôrazniť a objasniť, že projekt xenofeminizmu si od začiatku uvedomuje, že  vzhľadom na rozmer problémov, ktorým ako biologický druh čelíme a s čím sa musíme  konfrontovať už ani teraz nestačí uchyľovať sa  k drobným taktickým ťahom  a lokálnym politikám. Neznamená to však, že by práca na lokálnej úrovni nebola dôležitá, ale XF je projekt zameriavajúci sa  skôr na systémové otázky. Momentálne je to predbežný diskurzívny projekt. XF projekt si uvedomuje, že možnosť preorientovať sa v širokom spoločenskom rozsahu  na sociálnu spravodlivosť treba vytvoriť  pomocou komplexných systémových podmienok v ktorých žijeme, a nie navzdory im.

Práve v tomto kontexte sa myšlienka produktívneho odcudzenia stáva užitočnou. Text, ktorý sme napísali spoločne v roku 2015 sme nazvali „Xenofeminizmus: Politika pre odcudzenie“. Rada by som objasnila o čom hovoríme, keď používame pojem ‘odcudzenie’. Prečítam kúsok z manifesta, ktorý pojem rozoberá a následne objasním, čo tým myslíme.

„XF berie odcudzenie ako podnet k tvorbe nových svetov. Všetci sme odcudzení – ale bolo tomu niekedy inak? Je to prostredníctvom, a nie napriek nášmu stavu odcudzenia, že sa môžeme vyslobodiť z bahna bezprostrednosti. Sloboda nie je daná – a rozhodne nie je daná ničím ‘prirodzeným’. Vytvorenie slobody zahŕňa nie menej, ale viac odcudzenia; odcudzenie je prácou tvorby slobody.“ (Laboria Cubonicks, 0x01)

Odcudzenie je predovšetkým pojem  popisujúci vzťahy – niečo alebo niekto je odcudzený od niekoho alebo niečoho iného. Ako hovorí manifest, všetci sme  odcudzení, bolo tomu niekedy inak? Argumentácia sa opiera o tvrdenie, že odkedy sme  sapientní, sme odcudzení. Rozlišujem tu medzi sapientnými znakmi a vnímaním. Toto mám od Raya Brassiera (od Wilfrida Sellarsa). Odvolávam sa na sapientné znaky v zmysle ľudskej schopnosti používať rozum, schopnosť reflexie aj na vedomé konanie v našom svete a jeho  následné vytváranie, zatiaľ čo vnímavá bytosť je tá, ktorá si uvedomuje svoje okolie, ale nemusí mať nevyhnutne  kapacitu reflexie a cieleného konania v ňom. Tak ako sme vyvinuli z ‘bahna bezprostrednosti’, či už je to postupom času v evolúcii nášho druhu, alebo z bahna bezprostrednosti každodenných nárokov na našu vnímavú biologickú podstatu, ak zvážime základné biologické požiadavky ľudského prežitia, môžeme dosiahnuť podstatne viac, než len samotné prežitie. V momente keď sme mohli uvažovať nad rámec svojich biologických potrieb a zamysleli sme sa nad  konečnosťou existencie, už sme boli odcudzení. Ale je to práve tento stav, ktorý nám umožňuje plánovať, predpokladať, rozpoznávať; a musí to tak byť práve z týchto dôvodov. Práve  táto podoba odcudzenia umožnila druhu dosiahnuť svoju terajšiu mieru úspešnosti. A keď vravím o úspešnosti, nerobím morálny súd, myslím len našu dominanciu ako druhu vo svojej schopnosti vyhýbať sa vyhynutiu dostatočne dlho na to, aby sme dokázali pomerne úžasné veci, napríklad letieť do vesmíru alebo vynájsť antibiotiká. Takže v širokom rámci, v rámci druhu, je odcudzenie od našej biológie prostredníctvom sapientné znaky sú produktívnou silou. Schopnosť sebareflexie ako druhu, následného obratu, zmeny, vytvorenia a pretvorenia toho, kým sme a to čo je ľudské je jeden z rozmerov, v ktorých vidí XF odcudzenie ako produktívny fenomén. Existujú však aj iné druhy odcudzenia, ktoré chcem jednoznačne identifikovať. Individuálne odcudzenie môže byť takisto produktívne; existuje množstvo prípadov jednotlivcov používajúcich osobné, spoločenské alebo ekonomické odcudzenie na vytvorenie niečoho nového; lepšieho, niečoho čo tu doposiaľ nebolo; alebo nebolo doposiaľ potrebné. A napriek tomu že odcudzenie v tomto zmysle môže byť produktívne, nie je to druh odcudzenia ku ktorému sa XF programovo hlási. Nie každý čo bojoval/a s nepriazňou osudu sa stane hrdinom či hrdinkou. Omnoho častejší výsledok tohto typu odcudzenia je pomalý a zdrvujúci úpadok individuálnej politickej kapacity konať. Ľudia sa nezlomia preto, že nie sú dostatočne silní alebo heroickí; zlomia sa z dôvodu systémovo nastaveného zamiešavania kariet. V tomto kontexte ľudia uspejú napriek svojmu odcudzeniu a nie vďaka nemu. Treba si ujasniť k akému odcudzeniu sa hlásime a tiež kde a v akom meradle funguje. XF nie je projekt, ktorý sa hlási k zhoršovaniu vecí natoľko, aby ich bolo nutné zlepšiť. Tí, ktorí podľa tejto logiky  trpia najviac sú často tí najzraniteľnejší. Takže, kým ako druh máme kapacitu používať rozum a  robiť to, čo je potrebné  urobiť, máme zároveň kapacitu vytvoriť skutočne katastrofické podmienky ktoré dokážu  vždy prekonať naše predstavy o tom, ako zle môže byť. Možno by k tejto téme chcela niečo dodať Patricia, pretože viem, že si sa konceptu odcudzenia intenzívne venovala.

PR: Rada by som povedala pár vecí na tému odcudzenia, pretože podľa mňa je našim cieľom doviesť  diskusiu priamo k ústrednej otázke tejto nádhernej série prednášok [otázke vôle]. Ako už spomínala Helen, v našej pracovnej skupine máme každá svoju úlohu, a myslím, že nomenklatúra, samotné označenie za  ‘pracovnú skupinu’ je pomerne dôležité; odlišuje sa od ‘kolektívu’, ktorý hovorí obvykle spoločným hlasom. Z môjho pohľadu je jedna zo zaujímavých vecí súvisiacich s účasťou na tejto skupine je vidieť ju / používať ju ako druh cvičenia pri navigovaní variácie (v skromnom meradle), nakoľko väčšinou máme odlišné politické stanoviská a priority, takže písanie manifesta bolo nácvikom hľadania spôsobov ako spolu previazať rôzne problematiky a nájsť pre ne nejaké ‘všeobecné’ zázemie. Druhým aspektom je neuveriteľný prínos učenia sa z pravidelnej práce s ostatnými, ktorí pochádzajú z iných oblastí, pričom cieľom spolupráce je integrácia rozmanitých poznatkov. Naša spoločná práca je teda zároveň hra trans disciplinárneho alebo syntetického myslenia ktorému sa, myslím, musíme všetky prispôsobiť aby sme sa dokázali  vyrovnať s komplexnosťou problémov, s ktorými sa kolektívne stretávame, keďže ich už ďalej nemožno izolovať podľa odborných disciplín. Samozrejme, pohli sme sa len o  malý krôčik týmto smerom, takže nechcem preceňovať jeho význam. V generatívnej sile odcudzenia sa špecificky zaujímam o to, ako nové poznatky, javy a koncepty objavujúce sa vo svete môžu zmeniť spôsob, ktorým rozumieme sami sebe a nášmu postaveniu v ňom. Zaujíma ma, ako menia naše porozumenie sebe samotným a ako to spätne mení možnosti  vo svete konať a toho, čo by sme urobili. Podľa všetkého sa dnes  epistemológia ocitla v politickej kríze a treba nájsť spôsob, ako politizovať epistemológiu bez toho, aby sme ju zredukovali na dogmatický scientizmus alebo fetišizáciu vedy čo do smerovania našich naivných ‘ja’. Aké sú druhy rozhraní a nástrojov mediácie (pri ktorých je otázka vôle podľa mňa mimoriadne dôležitá), ktoré potrebujeme pre nové formy vedenia a poznania, pre prácu na sebe za účelom zmeniť chápanie seba samých a umožnenie toho, aby sa stalo kolektívnym. V konečnom dôsledku ide o rovnako etický program ako aj étos, spôsob robenia vecí, toho, ako môžeme alebo chceme intervenovať vo svete a spolunažívať jeden s druhým (‘ten druhý’ nie nutne len ako ľudská bytosť). V rámci otázky vôle teda treba myslieť na to, že vôľa ako koncept sa pohybuje medzi jednotlivcom a kolektívom; a existuje na  to krásne slovo, ktoré som sa práve naučila od  kolegyne, Anke Hennig – mereológia. Ide o štúdium vzťahov časti k celku a celku k časti, vzťahov ktoré vytvárajú celky. Ako sa vôľa premení z  osobnej vôle správať sa nejakým spôsobom do kolektívnych rozmerov? Vôľa bude len okrajovo účinná na úrovni jednotlivca, takže podľa mňa treba  porozumieť tomu, ako ju môžem rozšíriť na celok. Môžeme  teda skonštatovať, že otázka vôle si vyžaduje mereologický prístup.

KB: V  v manifeste je niekoľko pasáží, v ktorých sa začína formovať xenofeministická koncepcia vôle. Dôležitá vec, ktorú si treba odniesť z týchto častí, špecificky z 0x0D, sa vzťahuje k otázke vôle ku mémovej plasticite a komplexnosti, o ktorých bude neskôr hovoriť Lucca. Na začiatok  prečítam dva odseky, ktoré nás dúfam posunú ďalej, a potom predložím  vlastné postrehy založené na niekoľkých kľúčových filozofických aspektoch ktoré sú podľa mňa pre XF dôležité.

„Ak ‘kyberpriestor’ kedysi sľuboval únik z obmedzení esencialistickými kategóriami identity, klíma súčasných sociálnych médií sa prudko stočila opačným smerom a stala sa divadlom, na ktorého doskách sa predvádzajú úpadky identity. Ruka v ruke s týmito kurátorskymi praktikami prichádzajú puritánske rituály morálnej údržby a tieto javiská zvalcujú odmietavé pôžitky z obviňovania, hanobenia a zavrhovania. Hodnotné platformy pre prepojenie, organizovanie sa a výmenu zručností tak dusia prekážky brániace produktívnym debatám, ktoré samotné sa tvária byť debatou. Tieto puritánske politiky hanobenia, ktoré fetišizujú útlak ani čoby išlo o blahorečenie a mútia vody v moralistickom zápale, nás nechávajú chladnými. Nechceme ani čisté ruky ani nádherné duše, ani cnosť ani teror. Chceme dokonalejšie formy narušenia.“ (Laboria Cuboniks, 0x0C)

„Ukazuje sa,  že úloha vytvárania platforiem pre spoločenskú emancipáciu a organizáciu nemôže ignorovať kultúrne a semiotické mutácie, ktoré tieto platformy ponúkajú. Dôsledné  prepracovanie si vyžadujú memetické parazity podnecujúce a koordinujúce správanie spôsobmi uzatvorenými v predstave, ktorú o sebe majú ich hostitelia; tu neúspešné, mémy ako ‘anonymita’, ‘etika’, ‘sociálna spravodlivosť’, alebo ‘overovanie privilégii’ prenášajú spoločenské dynamizmy, ktoré sú v rozpore s obvykle ovládateľnými úmyslami, s ktorými vznikajú. Cieľ spoločenského sebaovládania vyžaduje hyperstyčnú manipuláciu nitkami, na ktorých visí bábka túžby, a vypustenie semiotických operátorov cez priestor silno zosieťovaných kultúrnych systémov. Vôľa bude vždy narušená mémami, ktorými sa prenáša, ale nič nám nebráni v inštrumentalizácii faktu a jeho kalibrovaní s ohľadom na ciele ktoré si žiada.“ (Laboria Cuboniks, 0x0D)

Treba tu urobiť kus špinavej roboty a zo svojej perspektívy môžem predbežne  uvažovať nad integritou vôle iba ak si najprv dokážeme spoločne uvedomiť, že iba teoretizovanie o vôli nestačí. Postaviť otázku vôle len do teoretického rámca nie je dosť, lebo vyžaduje iný spôsob vedenia, prostredníctvom iného konania; ja verím, že vôľa nemá veľa čo  do činenia s týmto intelektom. Vôľa sa musí stať podkladom pre integrálnu filozofickú prax. Inými slovami, vôľa (k vôli) je potrebným prvkom akejkoľvek pragmatickej filozofickej vízie, ktorá stavia svoje ‘seba-koncepcie’ vo svetle svojich ‘seba-transformácii’ (požičiavajúc si tieto dva heurisitcké nástroje od iránskeho filozofa Rezu Negarestaniho – ale popisujem tu svoje vlastné filozofické postoje). Z lokálnej perspektívy bude vôľa vyzerať ako výkon globálnej integrity, ako nutná predzvesť rozvoja dôstojnosti, ktorá je plne rozpoznateľná vtedy, keď je konajúci schopný stelesniť jej globálne úväzky tak, ako sú chápané cez jednotlivé previazané, na ne nadväzujúce časti (jednotlivé časti ktoré nadväzujú na globálne úväzky alebo všeobecnosť). Neznamená to však, že tu niet  zápasu, zaseknutí,  diskontinuity alebo žiadnych zvrátení všeobecného smerom k chcejúcim alebo chceným, nakoľko akákoľvek seba-koncepcia alebo koncepcia vo všeobecnosti má príťažlivosť silnejúcu časom, zvlášť keď sa skúšajú lokálne úväzky alebo keď protirečia  globálnej transformácii.
Hovorím vo veľmi abstraktných pojmoch, no  môžeme vidieť, že  pragmatické poňatie vôle má silný vzťah k historicite. Bude to navyše zmysluplné pre akýkoľvek kolektívny projekt, nakoľko z historicity vyplýva spolunažívanie rôznych záväzkov, ktoré sú požiadavkou pre rozrastanie sa rôznej miery spolupráce. V akomkoľvek projekte musí napätie narastať  ak sa projekt začne nadmerne zaoberať vlastnou identifikáciou, nakoľko si jeho rozvíjanie vynucuje malé narušenia vyplývajúce z lokálnych kontingencií a experimentálnych kontradikcií v priebehu jeho vzniku. Vnímajúc teda vôľu ako niečo bez vlastnej identity je efektívnejším prostriedkom pre prácu s ňou ako so vzťahovým procesom, v ktorých vrstvení viacerých časových rovín, transformácii a dokonca viacerých kontradikcii premieňa formu spolupráce na plne stelesnený projekt kolektívneho sebaovládania. Nadbytok propozícii začína vskutku prepisovať neurotický impulz zadefinovania aspoň jedného konceptu, keď sú požiadavky pre transformáciu jasnejšie a dôležitejšie. Všimnite si, že používam slovo ‘seba’ v seba-koncepcii a ‘seba’ v seba-transformácii, zatiaľ čo  odkazujem na ‘vôľu bez seba’. Dôvodom je, že pri aktívnej práci s vôľou musí existovať určitý stupeň reprezentačnej performatívnej flexibility– akési generatívne ‘tieňové svojbytie’ umožňujúce vznik memetickej plasticity.

Nakoniec existuje estetický rozmer vôle (možno étos), ktorý zahŕňa odvahu alebo potrebu akceptovať boj a rozložiť všetko oslabujúce reakcionárske myslenie. Estetický rozmer je práve tam, kde sa dejiny inteligencie stávajú kreatívnou funkciou revolúcii: inými slovami, estetický rozmer vôle zahŕňa po prvé to, ako je vôľa obkolesením času a časových rovín (a seba-tranformácii); po druhé to, ako vôľa je obkolesením objektivity, s nádejou na zahrnutie rozličných perspektív voči tomu, čo je objektom skúsenosti; a po tretie, vo všeobecnejšej rovine to, ako vôľa zahŕňa spoluvytváranie alebo inžinierstvo foriem, kde ‘spolu-‘ zahŕňa všetky podmienky a vzťahy dávajúce priestor takto poňatej vôli.

Zvyšok prenechávam  Lucce.

LF: Predpokladám, že presne nadviažem na to, kde Katrina skončila, to jest: „Vôľa bude vždy narušená mémami ktorými sa prenáša, ale nič nám nebráni v inštrumentalizácii tohto faktu a jeho kalibrovaní s ohľadom na ciele, ktoré si žiada.“ Obvykle odlišujeme vôľu od „chcenia“, alebo potreby, či apetítu. Vôľa je táto potreba, ktorá môže seba samotnú uchopiť a môže uvažovať transparentne sama o sebe. Máme tento typ svojej-prítomnosti potreby pre seba. Je to potreba, ktorá ovládla sama seba,  klasický obraz vôle. Vlastne je to  heroická vízia – subjekt v plnej transparentnosti, istý si vlastnými úmyslami, projektujúci ich do budúcnosti, ktorá bude vytvarovaná podľa tohto obrazu. Všetky sa však zhodujeme na tom, že na tomto poňatí je niečo nebezpečné. Nejde o  nejakú novinku,  je to niečo, čo bolo celé desaťročia, možno stáročia,  predmetom kritiky.. Zdá  sa mi však, že náš projekt stále skúša zistiť čo chceme; nejaké poňatie kolektívnej seba-kontroly. Chceme nejaký pojem schopnosti artikulovať ambiciózne projekty v nedeterminovateľnom svete  plnom šumov a chaosu. Nechceme aby sa to dialo iba v hlave, lebo opustiť spomínané pojmy len preto, že zahmlievajú tento typ heroickej mytológie  z nich robí neustály hazard. Takže, vôľa nie je moment kedy túžba konajúceho môže uchopiť seba samotnú v plnej transparentnosti a prítomnosti. Nie je to chvíľa kedy máte úplnú kontrolu, ak aj tieto chvíle existujú, a ak uznáme argument že sú, prinajlepšom sú veľmi zriedkavé a veľmi krehké a  takmer vždy slepé. Vôľa si sama pred sebou uchováva istú dávku tajomstva. Chceme teda  dosiahnuť, aby sme sa pozreli  na spôsoby, akým  môže konanie  uchopiť seba samotné,  nie z pohľadu vlastnej transparentnosti alebo prítomnosti pre seba samotné, ale z pohľadu svojej lenivosti,  hlúposti a ciest ktorými je unášané  na vlnách, ktoré neovláda; vlny voči ktorým je jeho heroický obraz seba samotného slepý. Každý druh veľkej heroickej výpravy vôle je jeho plachtou na rozbúrenom mori, ale teraz sú to pohnútky ktoré nim kmášu, a ktoré ho narušujú, neviditeľné, priamo počas toho, ako sa dejú.  Ak teda ide o  narušenie danosťou, potom by toto narušenie  malo byť našim médiom. Narušenie by mala byť hlinou, na ktorej chceme pracovať. Ako teda zistíme, aký typ  narušenia je najlepší? Najzákladnejšie princípy  narušenia sú, ako sme práve povedali, mémy umožňujúce prenos vôle, tieto malé kultúrne fragmenty, ktoré sa zachytia o naše správanie a naše psyché s týmito malými úponkami pohnútok, ktoré zvyčajne zostávajú bez povšimnutia. Myslíme to vlastne ako úplné klišé –  ako keď ľudia hovoria, že „peniaze kazia charakter“, či „moc kazí charakter“. Toto je typ narušenia ktorý sa nádejame  ďalej rozvinúť.
Pozrime sa najprv na to, čo je mém? Mém je niečo, s čím sú všetci aspoň pasívne zoznámení. Keďže sa z  toho stal veľmi popularizovaný pojem, napríklad internetový mém a podobne, samozrejme sa chceme trocha prinavrátiť k pojmu mému ako toho, čo Dawkins alebo Susan Blackmor nazvali „druhotným replikátorom“.
Uvažujte nad tým, čo je gén. Aké podmienky musí niečo spĺňať na to, aby bolo predmetom evolúcie? Čo potrebujete na to, aby došlo k darwinistickému procesu? Potrebujete len zopár vecí (čo je krásou Darwinizmu). Potrebujete replikáciu, mutáciu a selekciu. A ak máte tieto podmienky splnené, ste na ceste. Ide  však o natoľko  abstraktné parametre, že ich nevieme umelo vytvoriť – a práve toto často robíme v učení sa prostredníctvom strojov, v odbore zvanom evolučné výpočty. Inžinierstvo vytvára  plne umelé situácie, v ktorých evolúcia nie je iba simulovaná, ale deje sa,  v ktorej vytvárame populácie programov a  podmienky pre ich prispôsobenie, nastavíme správne algoritmy pre mutáciu a sexuálnu alebo asexuálnu reprodukciu a pokúšame sa to rozbehnúť po niekoľko generácii, kým to neprebehne k riešeniu problému, ktorý ste nemohli vopred presne zadefinovať. Viete, ako by mohlo vyzerať správne riešenie, aspoň približne, ale nepoznáte cestu ako sa tam dostať, tak použijete učenie sa prostredníctvom strojov a využijete šum a všetko náhodné,  nájdete riešenie vo veľmi širokom a komplikovanom priestore problému. Myslím, že existujú stratégie tu prameniace, ktoré môžu byť po politickej stránke nesmierne obohacujúce.

Mémy sú fragmenty správania, alebo povedzme kultúrnej produkcie, ktoré možno opakovať s určitou mierou vernosti; možno ich  obmieňať a mutovať a je pri nich  tlak na selekciu. Dobrým príkladom, i keď len jedným z mnohých,  je  internetový mém, ktorý  v istom zmysle dramatizuje; toto nádherné drobné sebareflexívne dramatizovanie celej záležitosti.. Pokiaľ sa  Ako sa teda dajú  veci do pohybu v rámci svojho prostredia, pokiaľ je ich prostredím  ľudské správanie, poháňané zväčša ľudskými potrebami? Ak majú prekvitať, potrebujú spôsoby, ako sa naň napojiť, ktorými,  nás vyzvú k ich replikácii a zachovaniu. Znamená to, že preživší – tie „najspôsobilejšie“ mémy sú tie, ktoré nás dokážu podnietiť k tomu, aby sme ich reprodukovali. Ide o  ďalší moment evolučného procesu.

Na jednej strane máme genetickú evolúciu ktorej sme súčasťou –  arboreálny vertikálny zostup – ale v istom momente dejín Zeme si  tento proces skrížil cestu s iným, v ktorom  vidno evolúciu mémov alebo memetickej sféry,  fragmenty boli horizontálne prenesené cez ľudskú populáciu a my sme ich životným prostredím. Na to, aby prekvitali,  potrebovali postrčiť a vytvarovať ten malý ekosystém v nás, tak, ako to musíme urobiť my všetci na Zemi, a  akýkoľvek organizmus vo svojom životnom prostredí.

Toto je základný explanačný rámec memetiky, ktorý naštartoval  Dawkins a detailnejšie rozvinula  Susan Blackmore a ďalší. Existujú tiež  skutočne fascinujúce domnienky ako napríklad  dramatická encefalizácia ľudí… že potrebovali hostiteľov s veľkými mozgami, a stali sme sa nimi  my. Každý mém by dokázal povzbudiť svoju populáciu k úprave  veľkosti mozgu a kognitívnej kapacity pre selekciu, ktoré budú  s najvyššou pravdepodobnosťou na celej čiare prekvitať. Takže existuje určité smerovanie fungovania  dobrého parazita na svojom hostiteľovi; pomyslite na skutočne zaujímavé parazity ako je toxoplazma alebo fúzonôžka Sacculina carcini. Toxoplazma, pohybujúc sa v nervovom systéme myši, okrem iného  nakazí jej  a vyvoláva v myši  špecifickú tendenciu zažívať nebezpečie a vzrušenie, zvlášť vo vzťahu k mačkám. Myš si potom vybuduje takmer erotickú príťažlivosť k mačaciemu moču a tak je oveľa pravdepodobnejšie, že ju mačka zožerie. Práve na túto  formu migrácie sa toxoplazma optimalizovala.
Ďalším príkladom je  fúzonôžka Sacculina, čo je fúzonôžkový organizmus ktorý nakazuje krabov – po nakazení rozšíri svoju koreňovitú „hlavu“ v obehovej sústave  kraba, a tak ovládne endokrinný systém. Ak je krab samec, fúzonôžka ho zmení na samičku. Vytvorí na chrbte váčok s vajíčkami a potom nakazí potomkov kraba. Obzvlášť zaujímavé na tom je, že fúzonôžka predisponuje kraby tak, aby  uprednostňovali potomkov nakazených fúzonôžkou. Tu sa snažím o analógiu.

Myslím, že práve takto  memeplexy fungujú – prostredníctvom ľudského správania, diskurzu a komunít.

Práve takýto prístup si chcem teraz osvojiť, ak chceme preskúmať spôsoby mobilizácie napríklad politických programov, alebo ak máme typ správania, ku ktorému chceme povzbudiť, či ak  sa chceme pozrieť na formu spolupráce rôznych politických platforiem. Heroický prístup sa pozerá na ich úmysly a  prezentovaný obraz seba samotných, spôsob, akým sa vnímajú. A teraz už viete, že je tu obmedzenie:  pri udržiavaní  heroického ega – toto robíme, toto je správne, čo dosiahneme – chýba, myslím spôsob, ktorým nedôjde len k náhodnému narušeniu vôle, ale spôsob, ktorým tieto memeplexy môžu postupne vymieňať hostiteľov, využívajúc ich drobné narušenia a podnety.

Predstavte si teda, že máme progresívny politický program, ktorý znie dobre, má úžasný obsah a  je plný vznešených cieľov, ale zdedil  pragmatické úchytky od podstatne staršieho a represívnejšieho memeplexu – napríklad puritanizmu, ktorý podnecuje svojich hostiteľov propagovať ho takými mechanizmami, akými sú hanobenie, vymedzovanie sa voči nemu a podobne. Viditeľný obsah  – v pojmoch propagácie – získava zo symbiózy so starším, tvrdším druhom memeplexu,  všetkých drobných úchytiek, ktoré zachytia jeho pozornosť, podporia jeho prijatie a vyprovokujú odpoveď. Na to, aby boli tieto aspekty účinné, treba ich  udržať v implicitnosti a budú selektované tak dlho, až kým zrýchlia propagáciu a podporia prežitie a to  aj napriek tomu, že často fungujú úplne protichodne k viditeľnému obsahu memeplexu – jeho progresívnej správe. Viditeľný obsah či ‘ego’ memeplexu je úplne neúčinný či prázdny. Samo o sebe je zhlukom mémov, ktoré potrebujú prežiť a ovplyvniť svoje prostredie. Deje sa tu  množstvo vecí,  ale nebezpečím je, že  malígne časti správania sú selektované intenzívnejšie, pretože sa chytajú na nástojčivejšie a okamžitejšie zaberajúce „háčiky“.. Vznikajú tak  memetické kolónie, ktoré sa zdá, že konajú proti svojim vlastným deklarovaným záujmom. Vznikajú tak „narušujúce“ vplyvy fungujúce s protichodnými cieľmi k  viditeľnej, heroickej misii, ktorej sú nositeľmi..

Máme teda konflikt, s ktorým sa, myslím, musíme vyrovnať, a ktorý nemožno riešiť heroickým obrazom vôle. Vyžaduje si istý druh anti-heroizmu. Druh uvažovania o vôli, ktorý je stále ostražitý voči narušeniam, nie však  za účelom jeho eliminácie… ak by sa naše mozgy dali , a toto je špekulatívnejšia úvaha, vyselektované … naše veľké lepkavé mozgy, neustále si niečo bľabotajúce, sen, táranie ktorý spotrebúva energiu spôsobmi, ktoré sú v rovine genetickej selekcie takmer zbytočné… nie sú to veci, ktoré by bolo možné  nalodiť na  heroickú a čistú trasu. Iná vec však je, ak dokážeme pochopiť spôsob fungovania  memetickej ekológie s ktorou pracujeme; potom totižto môžeme vyvinúť lepšie techniky manipulácie spomínanej ekológie. Nájsť spôsoby ako s ňou pracovať, ktoré môžu byť produktívnejšie a zaujímavejšie.

Jedna z vecí, ktoré sú predmetom mojej zvedavosti (sčasti preto, lebo rada naraz rozmýšľam o všetkom, na čom robím  a mám trochu kompulzívnu tendenciu presúvať analógie z jednej oblasti kde sa nachádzam do inej), je pristúpiť k problému vytvárania lepších sfér vplyvu narušenia, zmeny memetického toku v ktorom plávame a spýtať sa, či o tom môžeme uvažovať ako o umelom prostredí. Pristupovať k týmto problémom tak, ako by sme pristupovali k problémom evolučných výpočtov alebo genetického programovania. Nemyslím programovanie DNA, myslím použitie prirodzenej selekcie ako výpočtového algoritmu na vyvíjajúce sa programy  konvergujúce v neznámych optimách v určitom priestore problémov. Môžeme pracovať s úchvatne bohatým skrížením ciest nášho evolučného procesu do ktorého nás dostávajú mémy – môžeme ho považovať za niečo, čo môžeme zmeniť inžinierstvom, tak ako by sme pristupovali k analogickým problémom učenia sa strojom? Môžeme pracovať s našim prostredím memetického narušenia a pohnútok ako s typom umelej inteligencie, ktorý potom môžme cvičiť alebo vyvíjať? (Nie nevyhnutne „nejaká“ umelá inteligencia, ale ako roj umelých inteligencii.)

Máme tu ešte aj  druhú vec, vo výpočtových vedách používame genetické programovanie a tento prístup – ide o  pod-disciplínu učenia sa strojom, ktorý je používaný na riešenie problémov obyčajne bez deterministických riešení  na robenie niečoho, čo sa len približuje k tomu, čo nazývame učením sa  u ľudí. Aby sme porozumeli, ako to môže fungovať – ak ste niekto niekedy absolvovali kurz základov filozofie, pravdepodobne ste čítali o rôznych argumentoch o existencii Boha a zrejme poznáte teologický argument, ktorý predpokladá, že ak nájdete na pláži hodinky, ktoré zjavne vyzerajú ako výtvor inteligentného stvorenia,  boli by ste hlúpi, keby ste si mysleli, že k tomu došlo náhodne, bla, bla, bla, teda Boh existuje. Viete že to pôsobí hlúpo ale je tu postreh: slepé selektívne evolučné procesy aproximujú to, čomu hovoríme inteligencia. A ak existuje niečo ako kolektívna inteligencia, nie je to nejaká jednotná myseľ celého úľa, ani  nejaký typ Borga navzájom predrôtovaných vedomých ľudí (aspoň teda zatiaľ nie). Je to slepý roj memetickej aktivity. Myslím, že je to  miesto, kde existuje rozmer kolektívnej inteligencie. Väčšinu času je to bláznivé, úplne šialené, ale existuje tam inteligencia – typ slepej, Darwinovskej inteligencie. Takže aj to je prostriedkom našej kolektívnej aktivity. Ak dokážeme pochopiť a nejako predpovedať správanie spôsobmi, ktorými dokážeme predpovedať napríklad komplexné politické pohyby, mohli by sme  skúsiť vycvičiť túto inteligenciu tak, aby robila veci, ktoré od nej chceme; zosúladiť ju s viditeľnými predmetmi našej vôle; predmetmi o ktorých si myslíme, že ich chceme.

Bola by to dlhá okružná cesta cez anti-heroizmus k niečomu, čo heroizmus nebol schopný dosiahnuť, ktorá sa nehýbe prostredníctvom média transparentnosti, ale opacity. Nepohybuje sa cez médium sebaurčujúcej slobody, ale cez médium heterogénnej náhodnosti alebo šumu. Myslím, že toto môže byť médium našej kolektívnej emancipácie ak sa naučíme k niektorým rozsiahlym problémom pristupovať s týmto nastavením mysle.

PR: Keďže som len začínajúca, nie tzv. hardcore programátorka, ponúkam len čiastočné zhrnutie aby to zapadlo do všeobecného obrazu. Chcem zdôrazniť to, čo si nazvala antiheroizmom, pretože práve tento koncept sme sa  snažili presadiť, v zmysle, že diverzitu odborov treba už len na to, aby sme mohli začať skúmať programové ciele. Rozhodne ide o  ne-revolučnú pozíciu (ale nie ne-transformčnú), takže zdôrazňujem, že tieto typy transformácie sa líšia od transformácií „založených v udalosti“ ktoré, podľa mňa, nie sú primerané našej komplexne poprepájanej dobe, kde politická moc funguje štvorhlavým spôsobom, a v rámci neoliberalizmu často v rámci človeka samotného (s modelom ‘neexistuje spoločnosť’, ktorý je príkazom pre jednotlivca preberať na seba zodpovednosť / vinu za celé spektrum života).

Napokon, pokiaľ chceme pokračovať skrz substantívnu socio-politickú transformáciu (ktorá je rovnako aj normatívnou transformáciou), všetko  toto si vyžaduje dlhodobé angažovanie  a organizačné inovácie, ktoré dokážu tieto transformácie dokážu byť hostiteľmi týchto  trasformácií. Žiada si to neskutočnú výdrž, ktorá si dokonca môže pýtať mnoho generácii. Hlavný prvok, ktorý chcem vybrať z Tvojho popisu, je jeho procedurálny aspekt.

Mém si vyžaduje absorpciu. Môžete niečo vypustiť do sveta a to môže  len zomrieť, pričom niet definitívneho spôsobu ako vedieť, či sa niečo uchytí a či nie; existuje veľké množstvo kontingencií. Myslím, že je veľmi dôležité odlišovať to od bývalého heroického pojmu vôle, ktorý bude často previazaný s revolučnou časovosťou a definitívnym telosom, cieľom. Anti-heroická procedúra sa asi snaží o pravdepodobnostný prístup, pri ktorom  začnete istým spôsobom sadiť budúcnosť – čo plne závisí na tom, že začneme špekulovať o myšlienkach ‘zlepšenia’, toho kto/čo prispieva ku konceptualizácii a ako je  koncept ‘zlepšenia’ modelovaný – ale vediac, že nie je možné ho  plne determinovať a integrácia tejto kontingencie je nevyhnutnou súčasťou reality. Chcela som len zdôrazniť, ako anti-heroické fungovanie vôle takisto štrukturálne mení politické horizonty, ktoré ním možno dosahovať.

DB: Ja sa neustále vraciam k tomu krabovi. Moja identifikácia neustále osciluje – na jednej, metaforickej úrovni medzi fúzonôžkou Sacculina carcini, ktorá nakazí kraba, . j. dá sa vnímať  ako  príklad toho, ako zmeniť systém jeho infikovaním, a na druhej strane identifikáciou s krabom. Vediac, že sme biologický systém vystavený rôznym druhom vplyvu, pričom mnohé z nich sú  dramatické, no napriek tomu o nich v podstate ani nevieme.

 

LF: Ľudstvo je ako nakazený krab. To je presne to, čo sme…

DB: Áno, ale moje sympatie oscilujú. Vediac, že sme stále zaseknutí v kúsku biológie, ktorý má svoje potreby a zraniteľnosti, ale takisto kapacity na… dúfam vo vytvorenie vôle na úrovni kolektívu, než len na našich pudoch,  biológii, ale zároveň viem, že sme tejto biológii vždy  na nejakej úrovni podradení. Stále sa musím pohybovať hore-dole.

LK: Toto je, myslím, dobrá metafora, nakoľko nie sme ani ľudstvo ani  čokoľvek, čím sa ľudstvo stane. Nejde ani o fúzonožku, ani o kraba, ale o rozhranie medzi nimi. Ľudstvo, ak by som mala prísť s jednou z definícii, ktorá mi práve napadá, je evolučný proces, ktorý je prienikom medzi  boreálnym genetickým výberom a rizomatickým memetickým výberom. Ide o spôsoby, ktorými sa tieto dva procesy buď tolerujú alebo vykorisťujú. Ako viete, práve toto sútie malé neurčenosti, ktoré nám poskytli  malé záblesky negatívnej slobody od prírody. Je tomu tak  preto, lebo sme v  kritickom momente medzi týmito dvoma, viete ako to myslím, kvázi prirodzenými procesmi. Myslím si, že toto je to, čo pre nás ponecháva prírodu a prirodzenosť frakturovanou. Cítim sa sama sebou, možno kvôli môjmu kontinentálnemu romantizmu, o ktorom som nikdy nikomu nehovorila, akýsi školský sartrizmus, ale áno, myslím si, že to je ono; krab.

DB: Zdá sa mi, že celá komplikovanosť tkvie v tom, ako vytvoriť presvedčivejšie a nákazlivejšie mémy? Pretože musí byť množstvo alternatívnych mémov uberajúcich sa  rovnakým smerom, pretože množstvo z nich nikam nepôjde, ale ak ich vytvoríte dostatok a  budú sa uberať vami želaným politickým  smerom,  niečo sa môže podariť.

LF: Myslím si, že práve toto  chýbalo ľavicovému politickému mysleniu, pozornosť venovaná malým, nenápadným štruktúram podnetov. Ľavica je dobrá v predstavovaní si vlastného telosu, cieľa, na ktorý mieri, no omnoho menej pozornosti venuje  malým štuchancom, ktoré nás tam dostanú. A samozrejme, všetci ich dostávame, narušenie teda nebude na našej strane; budeme fungovať v protichode týmto úmyslom a to je skutočne otvorený problém, t. j. rozmýšľanie o tej malej, nenápadnej miere vecí, o všetkých drobnostiach a o tom, čo je jedným či druhým smerom probabilisticky ovplyvnené správanie.