Nicola Masciandaro

Nicola Masciandaro (profesor, CUNY Brooklyn College, NYC, US) je filozof, autor a vášnivý alpinista, vychádzajúci z jadra špekulatívnej medievalistiky (hlavne stredovekej literatúry / jeho otec Franco patrí k významným expertom na Danteho) zaoberajúci sa vznikom indivídua, mysticizmom, ikonológiou, démonológiou, smútkom, žiaľom, ľútosťou, “čiernou” ekológiou a Black Metalovou teóriou. Hyper-produktívny Masciandaro vydal a prispel do viac ako 20 publikácií (mnoho voľne dostupných online, spomňme len “Decapitating Cinema”, “Metal Studies and the Scission of the Word”, “Unknowing Animals”, “Non potest hoc corpus decollari: Beheading and the Impossible”, “Exploding Plasticity”, “Getting Anagogic” a najnovšie “Sacer”) a desiatok esejí. Publikuje web Glossator a blogy The Whim, Bergmetal, a T.A.C.T., je spolu-riaditeľom Punctum Book. Je permanentne aktívny na Twitteri a pravidelne aj na Youtube.

Rozmar Reality – K otázke vôle

Abstrakt: Pozorujúc, že 1) existencia je bezdôvodná, bezcieľna, bez prichádzania odniekiaľ a odchádzania niekam; 2) je malá alebo žiadna hodnota v chcení  vôle, ktorá by bola čokoľvek menej, než rozmar samotnej reality; a 3) vôľa sa dá uchopiť len v pohybe, ktorý je  vôľou samotnou, v pohybe jej otázky – táto prednáška sa zameriava na vôľu v jej spontánnosti, to jest v pojmoch toho, čo stvárňuje alebo spotrebúva samo seba slobodne, samo od seba (sua sponte). Odmietajúc redukciu spontánnosti na kauzálnu ilúziu, nezmyselný rozmar či jednoducho na bod nemysliteľného, považujem vôľu za ozvenu nepodrobiteľnej a nekonečne nepokojnej potreby reality poznať seba samú – teda, v podobe schopnej prekročiť zjavne neprekročiteľnú vzdialenosť medzi individuálnymi a univerzálnymi vôľami, medzi tým, čo si človek želá či vyberá a všetkými silami privádzajúcimi všetko jestvujúce k bytiu. Tento princíp budem sledovať prostredníctvom štyroch konštelácii spontánnosti, každej s iným strážnym duchom: otázka (sv. Augustín), zemetrasenie (Dante), láska (Meher Baba), zrod (Meister Eckhart). Naberajúc nektár z palety rozmanitých stredovekých a moderných zdrojov sa snažím  destilovať nielen z chuti moci vôle, ale  čo-to aj z jej večného sladu.

Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha. – Ján, 3: 7-8

Obraznosť skvelá tu už v bezmoc klesá; no vôľu s túžbou [il mio disio e ‘l velle] mi už hne jak prevždy – sťa kolo, ktoré rovnako vždy hne sa – Láska, čo slnko pohýna i hviezdy. – Dante, Raj 33

Moja matka stonala! môj otec plakal / Do nebezpečného sveta som skákal. – William Blake, „Žiaľ v plienkach.

Chce poznať seba samotnú. Nemá zmysel pýtať sa prečo… Prostá pravda o tejto pôvodnej pohnútke je najlepšie pomenovaná ako rozmar (Lahar). Pôvodný rozmar je úplne nezávislý od rozumu, intelektu alebo imaginácie, ktoré sú postrannými dôsledkami tohto rozmaru. Rozum, intelekt a imaginácia závisia od pôvodného rozmaru a nie opačne. – Meher Baba, Beams

Ak je otázka vôle – toho, čo dáva do pohybu myšlienky, pocity, skutky – je to preto, že vôľa samotná má charakter otázky. Vôľa: ozvena rozmaru Reality… Kto by sa chcel zjaviť  tu  – sebe, naživo, na tejto prednáške – chtiac čokoľvek menej?[1]

1. PUNCTUS INTERROGATIVUS

Stredoveký predchodca moderného otáznika naznačuje stúpajúcu intonáciu otázky formou  pripomínajúcou blesk či vychýlenú čiaru zavesenú nad bodkou. V Raji sa Dante vznáša ponad človeka (trasumanar) uprostred nevedenia ako obráteného blesku: „Ty menej by si žasol a v očiach by si videnie mal priame, keby si klamnú predstavu z nich striasol“, vysvetľuje Beatrice rýchlejšie, než stihne položiť otázku, „predstava, že si na zemi, ťa klame. Veď sotva blesk tak z bydla svojho šľahne, ako my k nemu hor sa uberáme. Div by bol skôr, ak bez zábran v tom stave by si sťa pokoj v živom ohni z vyhne na zemi stál a nepáľal po výšave.“[2] Rogare, pýtať sa, je odvodené z *rog-, natiahnuť ruku (cf. dočiahnuť), variant základu *reg- ‘pohybovať sa po rovnej čiare. Augustín, naťahujúci sa cez svoju neschopnosť uchopiť samého seba a držať čisto len svoju vlastnú vôľu, sa pýta, „Odkiaľ je táto príšera [monstrum]?! A prečo je to vlastne tak? … Keď rozkáže duch, aby sa pohla ruka, tá sa pohne s takou rýchlosťou, že sotva rozoznáš rozkaz od pohybu. A predsa duch je duch a ruka je telo. Ale ak rozkáže duch duchu, aby chcel, je to ten istý duch, a predsa to nevykoná.“[3] Thomas Metzinger hovorí o zamilovaní sa ako o údere blesku, ktorý spája a rozpúšťa dve fenomenálne bytosti – „trocha ako umieranie a zároveň … zošalenie.“[4] Nietzsche, prepájajúc nebytie nikým s Bhagavad Gita, potvrdzuje iluzórnosť pojmu hýbateľa – „za aktivitou, působením, děním není žádné ,jsoucno”; “aktér” je k aktivitě jen přibásněn- aktivita je vše.“, prirovnávajúc ju k obvyklému omylu, ktorý „Právě tak totiž, jako lid odděluje blesk od jeho světla a to pak bere jako aktivitu, jako účin nějakého subjektu, který se nazývá blesk “[5] Človek môže takto pokračovať donekonečna. Napriek tomu blesk, sťaby na chvíľu zmrazujúci nekonečno je tiež niečo, čo ZASTAVUJE, prichádza do bodu. Tento rozvetvený oheň pohybujúci sa po čiare,  kľukatý lúč letiaci rýchlejšie než let – ako ináč ho ulapiť než nechať sa ulapiť, ako sa ho dotknúť bez toho, aby do nás udrel?

Čo je vôľa – pýta sa to – ak nie záblesk tohto zatemnenia do seba samého, seba-súmrak toho kto, kto sa pýta otázku? Ako vraví Augustín:  „Ty, v koho očiach stal som sa sám sebe hádankou.“[6] Človek sa nikdy nediví, autenticky či seba-konajúc (auto-entes), bez bytia tým divom. Tak Nietzsche, Augustín našej doby, vraví o milovníkovi múdrosti: „to je člověk, který ustavičně prožívá, vidí, slyší, tuší, doufá, sní mimořádné věci ; kterého jeho vlastní myšlenky zasahují jakoby zvenčí, jakoby z výše a zdola, jakožto události a blesky jeho druhu ; který je možná sám bouří obtěžkanou novými blesky ; osudový člověk, kolem něhož to stále hučí a vře, otvírají se propasti a dějí se hrozné věci. Filosof : ach, bytost, která často od sebe utíká, často má ze sebe strach – ale je příliš zvědavá, než aby stále znovu nepřicházela “k sobě”… “[7] Čie sú oči, v ktorých som stvorený alebo sa stanem otázkou  sebe samému? Alebo, čia je to otázka, koho očami sa nakúka do mojej  tmy? „Oko, ktorým vidím Boha,“ vraví Meister Eckhart, „je to isté oko, ktorým Boh vidí mňa: moje oko a Božie oko sú jedno oko, jedno vidiace, jedno vediace a jedna láska.“[8] Chcem teda povedať, že vôľa je kyklop ohnutý cez seba ako sebaodrážajúce zrkadlo, jeho temnota sebe samému súčiastkou vlastnej moci – úplná čierna príťažlivosť zrenice z čistého ničoho, cez ktorú je vidieť všetko,  vrátane seba samého. V úvahe Pseudo-Dionýza o erotickej dvojitej extáze božského stvorenia: „A popravde musí byť povedané, že celá príčina vesmíru sa takisto deje mimo neho. On je odlákaný preč a znáša sa medzi všetky veci, prostredníctvom jeho schopnosti zostať, napriek všetkému, v sebe samotnom.“[9] Tak aj u blahoslavených, dozvedá sa básnik v Raji, „veľká žiar či malá tu do zrkadla hľadí, v ňom sa zjaví myšlienka prv, než v mysli ňou sa stala.“[10]
Aká vízia, alebo teória vôle je možná bez oslepujúcej oddanosti tejto slepote? Ako radikálny manžel – stredoveká postava Stelesnenia – ktorý si vypichne jedno oko aby ubezpečil svoju jednookú ženu o svojej láske.[11] Ani čoby sa na uchopenie vôle človek musel zbaviť oka, prebodnúť svoje videnie slepotou vlastnej vôle. Ale ktoré oko? „Táto sila videnia“, ako vysvetľuje Hadewych, „má dve oči: lásku a rozum. Rozum nemôže vidieť Boha inde, než  v čom nie je a láska nespočíva v inom, než v tom, čo je. Rozum má svoje bezpečné cestičky, ktorými sa uberá vpred. Láska zažíva zlyhanie, ale zlyhanie ju posúva vpred viac než rozum. Keď rozum na žiadosť lásky opustí sám seba, a láska sa poddá tlaku a tomu, aby sa držala v rámci rozumu môžu dosiahnuť ohromné výsledky. Toto sa nik nenaučí inak, než vlastnou skúsenosťou.“[12] Ak jedno oko vypichneme, prídeme o silu vôle. Ak druhé, stratíme to, čo ju vidí. Ako jedno oslepiť a zachovať obe? Ako oslepiť obe a zachovať jedno? Taká je úloha zážitku blýskajúceho  života, ktorý vidí, že niet skutočného poznania bez vstupu do živej tmy poznávajúceho, žiadna skutočná vôľa bez stávania sa jej chcením. Ktokoľvek môže jednoducho myslieť a cítiť a prechádzať pohybmi. Nič nie je ľahšie, lenivejšie, než iba mať želanie! Keby len… Ale preplávať cez vlastné zrenice, vstúpiť do tmy do bodu zabudnutia na seba a zabudnutia na všetko! „Keď ľudia vystupujú do vesmíru, alebo sa potápajú na dno najhlbšieho oceánu“, vraví Meher Baba, „nachádzajú seba v podobe, akí sú, nezmenení, pretože nezabudli na seba, ani si nespomenuli na vykonanie dobrotivosti zabúdania.“[13] Človek sa musí stať otázkou ktorou je, byť otázkou ktorá ťa vytvára, padnúť do slepého bodu svojho obrazu.  Eriugen ponúka objasnenie: „božská podobizeň v ľudskej mysli je opísaná najjasnejšie keď sa vie, že je, ale nevie čo je, čo je to v nej popreté [negatur in ea quid esse] a iba to je predmetom istoty. Nie je to ani nerozumné. Pretože keby sa vedelo, že je to niečo, potom by to bolo obmedzené nejakou definíciou, a tak by prestala byť úplným prejavom obrazu svojho Stvoriteľa, Toho, kto je absolútne neobmedzený a neobmedziteľný akoukoľvek definíciou.“[14] Alebo Meillassoux „musíme premietnuť nerozum na veci samotné a objaviť v našom uchopení faktickosti overiteľnú intelektuálnu intuíciu absolútna.“[15]
Stvoril si seba alebo nie? Neodpustiteľné! Tu sa vôľa postaví a pokloní sebe samej. Keď utíchne potlesk, začne gestikulovať spontánnou znakovou rečou – vytvorenou, pretrvávajúcou a zničenou v každom jednom pohybe. Pár slov poďakovania, nepochybne, nebol by som to  nikdy dokázal bez… teba? Nerozumieme ničomu. Našťastie je poruke M.E., aby vysvetlil gro veci: „V mojom zrode sa zrodili všetky veci a ja som bol príčinou seba a všetkých vecí: a ak by som to tak bol  chcel, nebolo by sa to stalo a žiadne veci by neboli bývali boli. Ak by som nebol, Boh by takisto nebol. Som príčinou toho, že  Boh je Bohom: ak by som nebol, Boh by nebol Bohom. Ale toto nepotrebuješ vedieť.“[16] Tak či onak,  a oboje je pravdivé – neexistuje, že by si sa stvoril, alebo nestvoril – život bytosti vychádza ako Slnko cez seba-deliaci sa horizont, rovnako ako naše problémy vôle sú dilemami seba-delenia, bytia zaseknutosti niečím, ako keby v protiklade vzostupu prostredníctvom prvotnej praskliny prírody, chyby, ktorá je podkladom zvyku či etiky, vnútorná prasklina, ktorá robí každého aktéra pacientom seba samého  a každého pacienta svojím vlastným aktérom.  „Ani nechápem, čo robím,“ hovorí Svätý Pavol, “veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem.“ (List Rimanom 7: 15-19). Ale protirečenie – a nebolo by to protirečenie, keby vôľa nebola jednotná – je takisto moc a cesta k slobode. „Život sám sa chce budovať do výšky, s piliermi a schodmi; do ďalekých dialí chce pozerať… – preto potrebuje výšky! A pretože potrebuje výšky, potrebuje schody a svár schodov a stúpajúcich! Stúpať chce život a stúpaním sa prekonávať.“[17] Dilema aktéra a pacienta, ktorá sa rôznymi spôsobmi stretáva s aktiváciou vôle – chtiac konať bez bytia tým, kto koná, chtiac byť tým, kto koná bez toho, aby musel konať – je, ako zásah Epiktétovho učenia dokazuje, takisto podmienkou prekonania seba samého, menovite moci úniku, slobodného konania tak ako jeden mieni, bez bremena bytia tým kto koná. Odtiaľ Félix Ravaisson: „Zákon zvyku môže byť vysvetlený len rozvojom Spontánnosti, ktorá je zároveň aktívna aj pasívna.“[18] Chcenie prelieza cez konanie do bytia, vysporiadavajúc sa s fraktúrou seba samého v pohybe, ktorý ho poráža konfrontáciou so sebou samým. A preto varovanie každému, kto bude dúfať v zvládnutie uchopenia otázky (vôle), bez toho, aby ho následne nezhltla. Obracajúc  oči cez tmu jej priezoru, Augustín priznáva „Ty však, Pane, obrátil si ma, aby som sa postavil pred svoju vlastnú tvár, aby som konečne videl, aký som mrzký… Keď som sa uvidel, zhrozil som sa, ale nebolo prístrešia, kam by som sa bol mohol pred sebou uchýliť.“[19]

II. SEISMOS
V manga Junji Ita „Záhada Amigarského zlomu“ otvorí zemetrasenie dieru v hore, ktorá odhalí trhlinu plnú individualizovaných ľudských schránok. Amigara  znamená ‘prázdnu schránku’, a na osobu, ktorej telo jedinečne spadá do tohto tienistého priestoru, negácie  vlastnej priepasti, pôsobí otvor neodolateľne, nasávajúc ju usmrcujúcou príťažlivosťou, pochopiteľnou len tebou samým na rozdiel od tej, ktorá nás zväzuje s týmito mŕtvolami. Tak ako väčšina hororovej beletrie, táto báj prevracia „predmoderný“ motív ako spätnú ozvenu zjednotenia duše a tela na konci času, keď sa dejiny vzdajú svojich mŕtvych a nastane „veľké zemetrasenie, akého nebolo odvtedy, čo je človek na zemi“ (Zjavenie apoštola Jána, 16:18). Tajný subžáner, ktorý sa tu rysuje – prúd porovnateľný s hyper-skrytým štýlom seba samého ako udalosti – možno pokrstiť ako „teror seizmickej individualizácie“, forma prepájajúca motívy kataklizmy a ontologického seba-zväzovania. Čo je táto spojitosť označovaná  Levinasom ako  „najradikálnejšie a nemeniteľné puto reťazí, skutočnosť, že Ja [moi] je ja osve [soi-même]”[20] a kozmické sily ktorých nápor otriasa horami, ak nie samotná realita ?
Pre Nietzscheho to je neľudské videnie svojho vlastného osudu v Ecce Homo: „Nie som ľudská bytosť. Som dynamit.“[21] Pre Lispector je to dych jej vlastných slobodných slov, „ktorý mnou chveje a trasie a moje zemetrasenie otvára desivé praskliny v tomto slobodnom jazyku – a ja uväznená  v procese nebytia  stávam sa vedomou a všetko  pokračuje bezo mňa.“[22] Pre Ciorana ide o detonáciu života a smrti: „Cítim, že musím vybuchnúť, pretože zo všetkého, čo mi život ponúka a z vidiny smrti cítim, ako sa môj život vo mne triešti z priveľkej intenzity, priveľkej nerovnováhy. Je to ako výbuch, ktorý nemožno udržať, ktorý Ťa so všetkým ostatným vyhodí do vzduchu.“[23] Pre Augustína, v traume z konverzie, keď sa zdá, že celý svet sa obracia s obrátením človeka, je to vzkriesenie z hrobu zvyklosti, ktoré vytvára  kataklizmu, vzkriesenie z bytia zviazaného so svojim mŕtvym ja, ktoré prirovnáva k zmŕtvychvstania Lazárovho (Evanjelium podľa Jána 11:44),[24] rovnako ako jeho skúsenosť stáť zoči-voči sebe samému je paralelou spôsobu, akým  zvykli mučiť Etruskí piráti (filozoficky prevráteného Rezom Negarestanim),[25] kde živé a mŕtve telo „sú spolu zviazané najtesnejšie, ako sa len dá, vždy príslušné časti tela k sebe navzájom“ a ponechané napospas spoločnému rozkladu.[26] Tak ako Augustín považoval toto nekrotické splynutie za primeraný obraz „ťažkého jarma na Adamových deťoch“[27], pýta sa aj na začiatku Vyznaní, „Čo iného Ti chcem povedať … ak len nie to, že neviem, odkiaľ som prišiel sem, — aby som tak povedal — do tohto smrteľného žitia a či živého zomierania?“[28] A pre Danteho, ktorý poníma túto podobu najpoetickejšie, ide o hrozivý otras najvyššieho vrcholu Zeme a most do Raja – „keď zacítim, jak strašná sila dačia otriasa vrch ‒ až hrôza zamrazila ma ako toho, kto už na smrť kráča.”[29] Toto sa stane, keď duša, konečne prekonávajúca zlom Pádu, cíti prvotnú prekvapenosť vlastnou vôľou, tak ako básnik Stacius vysvetľuje: „Chvie sa tu zem, keď duša až tak čistá cíti sa už, že všetky zahlaholia, kým povstáva a na výstup sa chystá… dôkazom jej čistoty len vôľa už slobodná ‒ čo s túžbou zmeniť druhov prekvapí ju a k blaženstvu  ju volá.  A ja, čo ležal som tu v bôľnom svahu cez päťsto liet, až včuľ som z tohto zboru pocítil túžbu po šťastnejšom prahu. Preto si počul otriasať sa horu.”[30] Potvrdzujúc otázku, ako seismos reality, pútnik po tom, čo to ucíti, hovorí „Sotva mi dáka neznalosť tak hrozne zvedavosť v duši do tej doby hnietla.”[31]
Podoba, ktorej sa týka otázka, odráža nekonečnosť hlbokého odrazu individualizácie, sily skrytej v absolútne asymetrickom zlome spájajúcom bytie jedného so všetkým.[32] Je, alebo nie je človek  ozaj v jednote s Realitou? Je vôľa človeka iné, než to čo vytvára, udržiava a ničí vesmír – áno alebo nie? Akú skutočnosť môže skutočnosť, že je jeden sebou samým – vrchol nemožnosti! – nenechať podľahnúť otrasom? Ako vysvetľuje Meher Baba, príčina celého  rozmanitého kozmického neporiadku mimo a vnútri jedného – nie tamten vesmír alebo dajaký vesmír, ale tento vesmír – je nepochopiteľný rozmar večnej alebo božskej Reality  poznať samú seba, ktorý funguje ako univerzálna dialektika od ‘Kto som ja?’ po ‘Ja som Boh’,[33] vytvárajúci po tejto ceste špirálu evolúcie a involúcie, všetkých dočasných bytostí ako provizórnych odpovedí: ‘ja som kameň,’ ‘ja som rastlina,’ ‘ja som človek,’ a tak ďalej. „Nekonečná otázka je nekonečné nevedomie; nekonečná odpoveď je nekonečné vedomie.“[34] Ohromuje ma, , že táto otázka,  ovládajúca všetku skúsenosť a sama o sebe je  dojmom  prvotnej existencie, má povahu spontánneho prvotného šoku:

Prvá skúsenosť nekonečnej Duše bola taká že [Duša] zakúsila protichodnosť vlastnej identity so svojím nekonečným, nenadchnutým, nevedomým stavom. Táto skúsenosť protichodnosti mala za následok meniteľnosť večnej, nedeliteľnej stability nekonečnej Duše, a spontánny typ erupcie, rušiacej nedeliteľný pokoj a nevedomú krehkosť nekonečného ducha odrazom, alebo ohromným otrasom, ktorý impregnoval nevedomie nevedomej Duše prvým vedomím jej zdanlivej osobitosti.[35]

– Otras ktorý sa vzhľadom na nekonečný rozpor svojich pojmov zdá  pokračovať donekonečna: „Proces sa stáva nekonečným a večnosť sa zdanlivo rozpadá na nekonečnú minulosť, prchavú prítomnosť a neistú budúcnosť.“[36] Povedané inými slovami, vektor bytia známy ako vôľa je predlžujúcou sa ozvenou pôvodného slova – výkriku alebo vzdychu, vyberte si – nevysvetliteľným erotickým vzplanutím Reality za účelom realizovať sa prostredníctvom nemožného odlúčenia  sa od seba samej, v procese ‘zapríčiňujúcom’ bytie hrubých, jemných, a mentálnych svetov, alebo v Meillassouxovych pojmoch, nadchaotické „zlomy v stávaní sa: hmota, život a myslenie… [každé z nich] sa javí ako Vesmír, ktorý nemôže byť kvalitatívne redukovaný na niečo, čo prišlo pred ním.“[37]
Táto všeobecná myšlienka  nádherne potvrdzuje Danteho poetickú kozmológiu, ktorej tripartitné usporiadanie je spolu zviazané ako komická nadpozemská konšpirácia z cesty svojho autora, a to prostredníctvom cesty (route) lásky, slova odvodeného od rumpere, prelomiť. V Komédii je cesta do raja, klesajúca  cez peklo a stúpajúca cez očistec  presne to – ruptúra. Ako vysvetľuje Virgílius pútnikovi, po zlezení dole cez stred kozmu v Satanovom tele, inverzne vzniknutá priepasť a vrchol, ktoré vznikli Luciferovým pádom keď zem „čo tuná predtým nahor čnela, v strachu si z mora robila rúško, na pologul’u druhú ujsť mu chcela, a možno práve táto prázdna strana [lasciò qui loco vòto] je zvyškom z nej; kým tamhor čnie už celá.” (Peklo, 34.125-126)[38] Prázdny priestor pekla sa tak stane prechodným, čo je kľúčové, prostredníctvom radu ruín (ruine) „úbočí” (angl. „alpine“ [alpestro]) (Peklo,12.2), lavíny „veľopachy“ (angl. „ancient rock“ [vecchia roccia]) (Peklo, 12.44), ktoré vznikli v temnote Ukrižovania keď, ako Virgílius vysvetľuje v siedmom kruhu Pekla, „vtedy hnusný úval zachvel sa tak, sťa lásky mocná sila vesmír by zmiatla” (Peklo, 12.40-42). Toto je ruina, ktorá dáva smilným dušiam v pekle prestávku: „Keď k zlomisku sa priblížia tí kliati, tam výkriky a kvílenia a vytia, na Božiu moc tam kľajú vinovatí.“ (Peklo, 5.34-36)
Jedna vec je slovami známeho fyzika tvrdiť, že „Spontánne stvorenie je dôvodom, prečo jestvuje niečo namiesto ničoho, prečo existuje vesmír, prečo my existujeme.“[39] Iná vec je vedieť a cítiť vo vlastných kostiach, že toto nie je len skutočná láska, ale samotná schránka či amigara ešte bolestivejšej pravdy, takej, ktorú pre zotrvanie sebou  samým – tebou – jeden nikdy neprestane popierať. Kto sú títo ľudia, uväznení v pekle, pochovaní v Zemi, tí ktorí neprestávajú byť ľuďmi, odmietajúc fatálne priznať, ináč než nevyhnutnosťou svojho odmietania, vesmíro-trasenie hyper-intímnej, seba-trieštiacej sa vôle? Kto je schopný poprieť, v poslednom okamžiku, otázku otázky, trvať až do hĺbky na sebe samotnom ako univerzálne separátnej entite? Aspoň Satan má odvahu vzbúriť sa proti Bohovi, odvahu trpieť večne spravodlivé dôsledky svojho vlastného pričinenia sa. Čo mi naháňa zimomriavky – ak by bolo niečo, čoho sa treba báť – je vyhliadka na revolúciu bez konverzie, pokrok v rukách osôb, ktoré preferujú seba samotných až celkom do hĺbky, ktorí volia svoju jednotu s realitou tým najmenej originálnym spôsobom. Také je samotné peklo pekla, ľahostajnosť alebo ne-vyberanie si (z nec-legere, ne-vyberania), vlažnosť spôsobujúca nevoľnosť  „ani studená, ani horúca“ (Zjavenie apoštola Jána 3:15), tých, ktorí sú vypľutí na konci času. Paradoxne, sú to tí, ktorí pôsobia všetok hluk, čisto materiálne bytosti, ktoré „život neprežili činne“ (Pek., 3.64). „No, majstre, čože ich tak tlačí, že toľký kvil sa vydiera im z hrdiel?” odvetil: ,,Krátka odpoveď tu stačí. Nádeje na smrť nemá viac ten kŕdeľ a slepé žitie je tak naničhodné, že závidia mu každý iný údel. (…) Nevravme o nich, pozri len a pod’me!” (Peklo, 3.43-51) Taký je biedny rachot tohto sveta obáv, neustále vykrikujúci na čo sa dožaduje nároku, ale zlyháva vo svojom chcení, nachádzajúci svoj omyl na hostine, kde sa všetci rozhodli žuť drevo. Ale netrápme sa, ako všetci vedia, peklo prináša dobré správy: „Nedúfaj nik: nik nevyjde, kto vchádza;” (Peklo, 3.9) Pretože: „Údel sveta, konflikt a neistota ktorá spočíva všade, všeobecná nespokojnosť s a vzdor proti akejkoľvek a každej situácii ukazuje, že ideál hmotnej dokonalosti je prázdny sen a dokazuje existenciu večnej Reality mimo materiality.“[40]
A tak, voči kozmickej hore hmoty a jej hluku, všetkého frustrovaného mrmlania a hurhaja, ktorý z nej kedy vzišiel, prinesme omnoho hlasnejšie ticho zemetrasenia,  ktoré nastáva – ale kde? – keď vôľa svojvoľne opustí seba samu, prekvapujúc kohokoľvek tým kým je, ako keby po prvý raz.

III. PONDUS MEUM
Vždy je to otázka vôle práve preto, že neexistuje vlastnenie niečoho bez stávania sa tým, žiadne stávanie sa bez bytia tým, a žiadne bytie tým bez potešenia z neho. Takže je to vždy záležitosť lásky,  esenciálnej gravitácie človeka, zakrivenia vôle: „Moja váha, to je moja láska. Tá ma ženie, nech ma ženie kamkoľvek. [Pondus meum, amor meus; eo feror, quocumque feror].[41] Nakoľko láska je dopravník, nesúci človeka ktoviekam, takisto je odpútaním  sa, zanechaním toho, čo si človek nemôže zobrať so sebou, majetkov, ktoré neprežijú cestu. Zváž ako vyhliadka na realizáciu milovateľného – pravdy, dobra, krásy – svojou silou vyžaduje prechod od bytia jej domnelým nositeľom až do jeho plného stelesnenia, stania sa ním, inými slovami, úniku po ceste jednoty, ktorej naplnenie dokazuje radosť z nej.  Tak Agamben: „Problém poznania je problém vlastnenia, a každý problém vlastnenia je problém pôžitku.“[42] A Eckhart: „Spravodlivý človek neslúži ani Bohu ani iným tvorom, pretože je slobodný, a čím bližšie je spravodlivosti, tým bližšie je slobode a tým viac sa stáva slobodou samotnou.“[43] A Porete: „A ona je opitá nielen z toho, čo vypila, ale opojená a viac než opojená z toho, čo nikdy nevypila a ani nikdy nevypije.“[44] Spontánna radosť, usmievajúci sa „záblesk potešenia duše,“[45] je značkou dosiahnutej značky, značky-v-udalosti, ktorá dokazuje aj tú úplne najneviditeľnejšiu víziu. Ako píše Dante na konci Komédie, „Vesmírnu formu, zdá sa, toho uzla som zrel, bo slová o tej forme zhora ešte i dnes mi rozkoš v duši kúzlia.” (Raj, 33.91-92) Rovnako absencia tohto záblesku je dôkazom podvodu. „Nebuďte zamračení ako pokrytci.“ (Matúš 6:16) Chceš vedomosti, alebo chceš byť vedomým? Chceš spravodlivosť, alebo chceš byť sudcom? Chceš víno rozkoše, alebo chceš byť tým, čo ho pije? Aká utešená je tvár neroztrieštená touto dilemou, ktorá je očistená od tajomného zásahu  temnej túžby, schovávajúcej sa pod zlatou farbou, od proti-vôle k chceniu byť tým kto svojou vôľou mieni – až do bodu zabitia vôle samotnej. Spýtaš sa niekoho či chce byť dobrý alebo pôsobiť dobre? Vieš čo odpovie: že chce byť dobrý – pretože tak chce vyzerať.
Neodolateľná sila lásky je práve tá, čo patrí vyššiemu poriadku gravitácie, smrteľná levitácia najťažšieho ale skalárneho a zvrat spôsobujúceho zdvihu, ktorý nadnáša a zrýchľuje život skrz a proti svojej vlastnej váhe, tak ako jeden vystupuje pri lezení v napätom štádiu vyťahovania sa a vytláčania sa. Podobne, Sv. Terézia zažíva levitáciu súčasne so vzdušnou silou odnášajúcou ju preč – „vidíš a cítiš tento mrak, či tohto mocného orla dvíhajúceho a nesúceho ťa preč“ – a, vo svojom vzdore voči tomuto vytrženiu, s pozemským tvorom nadnášajúcim ju zospodu: „bolo to ako boj s veľkým obrom … obrovská sila, ktorú neviem s ničím porovnať ma dvíhala zospodu, popod moje vlastné nohy.“[46] A práve spontánnosť tejto obrodzujúcej sily lásky – záchvat celistvosti vôle a zrkadlové zjavenie jednoty v mnohorakosti – ktoré prejavuje a manifestuje vôľu ako človeku nikdy nie vlastnú: „prichádza to ako rýchly a násilný otras … musíme chcieť isť kamkoľvek kam sme unášaní, pretože v skutočnosti sme odnášaní či sa nám to páči, alebo nie… Nie sme pánmi, či sa nám to páči alebo nie, vidíme, že je Jeden mocnejší než my.“[47] Tento rozmer lásky je voľky-nevoľky  dôvodom, prečo sa uisťovanie vo väčšine rozpráv o láske nehýbe, lebo mu chýba esenciálna negativita spontánnej podstaty, odnikiaľ a nikam smerujúce strhnutie rozmaru, ktoré viac než potvrdením objektu alebo hodnoty neguje protiklad medzi potvrdením a odmietnutím a tak vraví áno niečomu „mimo potvrdenia a odmietnutia“  bez toho, aby to bolo potrebné  vysloviť.[48] Rozmar je posvätná hranica medzi láskou a vôľou, apofatický strážca strážiaci všenútiacu silu toho, čo nikdy nemôže byť prinútené. Meher Baba píše:
Ak má dôjsť k vzkrieseniu ľudstva, srdce človeka bude musieť byť odomknuté, aby sa doň zrodila nová láska. Láska nemôže byť zrodená iba z odhodlania; prostredníctvom vykonania vôle môže byť jeden prinajlepšom svedomitý. Námaha a snaha môžu človeku pomôcť uspieť v jeho snahách uistiť sa, že jeho externé konanie je v súlade s jeho predstavou o tom, čo je správne; no také konanie je z duchovného hľadiska vyprahnuté, pretože mu chýba vnútorná krása spontánnej lásky. Láska musí prameniť spontánne zvnútra; v žiadnom prípade nemôže podliehať akejkoľvek forme vnútornej alebo vonkajšej moci. Láska a donucovanie nikdy nemôžu ísť ruka v ruke, ale kým lásku  nemožno nikomu vnútiť, možno ju prebudiť láskou samotnou. Láska je vo svojej podstate seba-komunikujúca; tí ktorí ju nemajú ju môžu získať od tých, ktorí ju majú. Tí, ktorí prijímajú lásku od iných ju nemôžu prijímať  bez odpovede, ktorá je vo svojej esencii podstatou lásky. Skutočná láska je neporaziteľná a neodolateľná.[49]
Praktické a teoretické dôsledky tejto spontánnej a seba-komunikujúcej podstaty lásky sú pre otázku vôle nesmierne. Súčasne teória a prax lásky nepodliehajú systematizácii nakoľko láska si ide, kam ju zaveje, a teda nikdy nie je určovaná vôľou, či už prostredníctvom afektu alebo intelektu. Žiaden zvrat vôle, žiadna túžba alebo rozhodnutie neuchopuje lásku, ktorá si užíva zvrchovaný status pôvodcu či primum mobile pohybu vôle rovnako ako prinajmenšom  slobodu a ľahostajnosť voči nej. Z toho vyplýva: 1) etická nepredpísateľnosť Nietzscheovskej osudnej lásky (amor fati): „Odvrátený pohľad budiž mojou jedinou negáciou!“[50] 2) ekonomická skromnosť Bataillovského výdaja (dépense): „Beda tým, ktorí s prostou mysľou mechanika vymieňajúceho pneumatiku, trvajú na ovládaní pohybu, ktorý ich presahuje.“[51] 3) bezstarostnosť božieho milosrdenstva, ako vysvetľuje Akvinský: „aby to bolo zrejmé, musí sa zvážiť, že niekomu hovorí milosrdný ako: majúci biedne srdce (misericors), že totiž je ovládnutý smútkom z biedy druhého, ako keby to bola jeho vlastná bieda. A z toho vyplýva, že sa pričiňuje k zamedzeniu biede druhého ako biede vlastnej: a to je účinok milosrdenstva. Teda byť smutným z biedy druhého nenáleží Bohu, ale zamedzovať biede druhému, to mu najviac prináleží.“[52] Láska je Argument (podľa Proto-Indo-Európskeho [ďalej PIE] základu *arg- ‘žiariť’), skutočné zlato ktoré, blyštiac sa nad všetky ostatné argumenty, nemožno potvrdiť či vyvrátiť, kúpiť alebo predať za žiadne striebro. Ponaučenie z lásky vyplývajúce nie je otázkou  doktríny ale prebudenia sa zo seba, prebratia sa k životu,  prostredníctvom Univerzálneho Posolstva: „Neprišiel som učiť, ale budiť. Pochop teda, že nepredkladám žiadne predpisy… Nemusíš sa vzdať ničoho iného, než svojho ja. Je to takto strašne jednoduché, hoci sa to javí takmer nemožné.“[53]
Takmer. Dotknem sa teda niekoľkými slovami spomínaného takmer ako priestoru pre ‘kultiváciu vôle’ v občianskych pojmoch, ktorými sa zaoberá toto podujatie,[54] radšej než by som hovoril o otázke vôle v zmysle ako – a ako často zavádzajúca a sebaklamná je vôľa osoby pýtajúcej sa ako! Hlavným dôvodom je, že myseľ sa dotýka pravdy len zbavovaním sa  svojich vlastných klamov, a pretože v spoločenských pojmoch to znamená hlavne prezretie cez  vlastnú osobnú faloš človeka, preto budem hovoriť o probléme duchovnej vyprázdnenosti, nedostatku „vnútornej krásy spontánnej lásky“ ako vyprahnutej pôdy kde práve v priestore plnom nevykonateľnosti tejto úlohy možno vôľu zasadiť do záhrady lásky. Keďže láska nepodlieha vnútornej alebo vonkajšej sile, obraz sadenia v pustine je pre tento spôsob kultivácie adekvátne beznádejným obrazom, ktorý, práve preto, že určite nebude fungovať, môže fungovať iba tým správnym spôsobom, to jest spontánne.
Tu sú v každom rozmere našej kultúry obzvlášť zjavné dva najväčšie znaky duchovnej vyprahnutosti – obavy a žiadostivosť, to jest, úzkostlivé strachovanie sa o minulosť alebo o budúcnosť a hladná túžba po telesnom pôžitku. Prvý charakterizuje kapitalizmus, honba za šťastím prostredníctvom ziskového biznisu (z Oxford English bisig, ‘úzkostlivý, vystrachovaný’). „Len máločo v mysli spotrebuje toľko energie ako strachovanie sa. Obava je produkt horlivej imaginácie stimulovanej túžbami. Je to žitie utrpeniami, ktoré sú prevažne našim vlastným výtvorom.“[55] Druhý stelesňuje konzumerizmus, honbou za šťastím prostredníctvom zavádzajúcich pôžitkov rozptýlením, vlastnením a prijímaním (pôžitok, delight, z de-lacere, ‘odlákať’). “Človeku chutí  kari preto, lebo mu šteklí  citlivý jazyk. Niet vzletnejších vysvetlení, takže ide o podobu žiadostivosti. … Žiadostivosť každého druhu je previazanosť s hrubými podobami, nezávisle od ducha za nimi. Je to vyjadrenie prostej pripútanosti  k objektom zmyslu.“[56] Tak ako sú obavy najnižšou podobou imaginácie a myslenia, tak je žiadostivosť najnižšou podobou lásky. Tam, kde vidíme prvý znak kultúrne zveľadený až do bodu identifikácie s intelektuálnou cnosťou, vidíme druhý znak ako kultúrne zveľadený až do bodu identifikácie s afektívnou cnosťou. Kde prvý znak prúdi pod záštitou zodpovednosti, starostlivosti a citlivosti, ten druhý prúdi pod záštitou zábavy, pozlátka a náklonnosti. Navyše, obavy a žiadostivosť dosť zjavne váhavo kráčajú okolo domnelej nemožnosti odmietania svojho „vlastného ja,“ menovite, identitárske to-a-to, ktoré človek  vlastní. Keď počuješ, že musíš odmietnuť všetko, len nie seba, okamžite počuť ich hlasy, ovládajúce tvoj vlastný: Ak sa vzdám sám seba, kým budem? Nepochopte ma zle, páči sa mi myšlienka,  že sa nemusím vzdať ničoho iného, ale ak už ďalej nie som sám sebou, ako si to všetko užijem?
Zdá sa byť univerzálnou pravdou, že na to, aby  niečo uzrelo svetlo sveta, musí pre to existovať priestor. Natura abhorret vacuum. Dokonca samotný Boh, konečný objekt lásky, ktorý nikomu nevstupuje do cesty, musí podľa kresťanského princípu kenosis (stiahnutie sa) a židovskej myšlienky tzimtzum (kontrakcia), otvoriť v sebe prázdnotu aby mohol tvoriť. Rovnako namiesto čohokoľvek, čo chce robiť pasáka z obáv a so žiadostivosti, ako formy lásky, postavme prázdny priestor neoblomného NIE, ktoré týmto nárokom ostane nezrozumiteľné, menovite: 1.) zoči-voči obavám, istejšie svedomie, ktoré prejavuje  záujem bez obáv, starostlivosť, ktorá sa nestará; a 2) zoči-voči žiadostivosti, istejšiemu potešeniu, ktoré nie je ani vzrušené ani chladné, zážitku, ktorý nie je  potláčaný, ale ani vnucovaný. Všetko spolu, toto NIE s dvoma očami možno poňať ako vnútorné odvracanie zraku vízie uprostred všetkého videnia smerom na jedinečnosť vôle, ktorá nemôže prestať pozerať: „Ducha tu spraví takým táto žiara, že pre tvár inú, pre inakšie zrenia sa za nijakú cenu neroztvára. Pretože dobro, čo je cieľom chcenia, celé je v nej“ (Raj, 33.100-104). V kontraste s tým sú obavy a žiadostivosť  zachraňované promiskuitou, paletou vzájomného stretávania  sa zrakov vždy keď sa niekomu nepodarí starať o samého seba, alebo udržiavať odlišnosť, v Epiktétovych pojmoch, medzi tým čo na nás je, a čo nie.  „Veci, ktoré sú na nás sú vo svojej podstate slobodné, nerušené a neobmedzované;  ktoré nie sú slabé, zotročené, obmedzované, veci nie naše vlastné.“[57] Aby sme teda jasne vymedzili priestor medzi týmito dvoma polohami, toto je zároveň podoba čistoty, udržovania poriadku, a zároveň záležitosť nezamieňania toho, čo je možné s tým, čo nie je, ďalšie a ďalšie otváranie negatívneho priestoru toho takmer, kde zriekanie sa samého seba nie je nemožné. Tak v ikonografii zdržanlivosti inšpiračný tok vnútorných sĺz pomedzi sily duše polieva bez polievania spontánne sa rozkvitajúcu ružu.[58]
Prosté slovo pre  púštny priestor kde semeno vôle, práve v neprítomnosti  miesta, kde by sa mohlo uchytiť, môže vypučať v lásku je cudnosť (chastity) (z PIE základu *kes- ‘odrezať’ a v príbuzenstve s latinským cassus ‘prázdny’). Cudnosť nie je láska, ale oddaný  strážca pred jej zreteľnou absenciou, priestor neprístupný duchovnej prázdnote otvárajúcej sa napriek jej uzavretosti pred skutočnosťou, že púšť sveta nie je záhrada. V tom zmysle je cudnosť sine qua non občianskeho prostredia.[59] Nie je to kľúč, ktorý odomkne srdce, ale zámka na srdce, ktorá nevpúšťa kľúče nepatriace láske. Tak ako v cudných očiach vidno cudné srde, tak aj prejavy cudnosti sú podobou pozitívne negatívneho pozerania, čistý pohľad vedomého nikoho v zmysle duše, ktorá odmieta identifikovať alebo byť identifikovaná s hrubým, jemným či duševným telom. „Ako Duša, nerobí nič, iba JE. Keď sa myseľ pridá k duši, zdá sa, že myslí. Keď sa jemné telo pridá k duši s mysľou, zdá sa, že túži. Keď sa hrubé telo pridá k týmto všetkým, duša sa zdá byť zapriahnutá do činov. Viera, že duša niečo robí je falošná predstava.“[60] Ako Agamben naznačuje v The Comming Community, pohľad odrážajúci toto „JE“ nie je láska: „Vidiac niečo v jeho prostom bytí – nenapraviteľné, ale nie preto nutné; také, ale nie z toho dôvodu kontingentné – je láska.“[61] Ak sa cudnosť zdá nežiaduca – a samozrejme, opak je pravdivejší – je to  dobrá správa, znak jej neškodnej, sebestačnej pravdy. Obavy a žiadostivosť sú  plytké, neuspokojujúce podoby uspokojenia, takže ich odmietnutie nutne nenachádza habituálny impulz a tvrdohlavý dopyt po nasýtení hoci predovšetkým , odmietnutie obáv a žiadostivosti je vďaka nemožnosti definitívneho úspechu v oboch oblastiach ustanovené radikálnou negativitou radosti, čistoty napriek jej inherentnej nezávislosti od všetkých objektov túžby. Ale neverte mi. Počúvajte povzbudzujúce slová Hadewych: „Čo uspokojuje Lásku najviac zo všetkého je, že budeme plne a bezprostredne pokojní, či u cudzincov či u priateľov, alebo v Láske samotnej… a že život je mizerný mimo všetkého, čo dokáže ľudské srdce uniesť.“[62]  Eckhart hovorí: „vypustite všetok žiaľ, aby vo vašich srdciach vládla trvalá radosť. Tak sa zrodí dieťa. A vtedy, ak sa zrodí dieťa vo mne, pohľad na môjho otca a všetkých priateľov zabitých pred mojimi očami nechajú moje srdce nedotknutým. Lebo keby sa moje srdce pohlo, dieťa by sa vo mne nebolo bývalo zrodilo a to i keď by bol jeho zrod  blízko.“[63]

IV. ZRIEKNUTIE SA
Vzkriesenie ľudstva primerané rozmaru Reality znamená koniec jeho smrti. Potom dáva význam snažiť sa pamätať si teraz, čím bude jeho smrť potom, ako s ňou bude koniec, čo už je teraz  zabudnuté, menovite zrodom. Keďže zrod sa nedá zapamätať,, človek sa môže vzdať spomienky naň, a tak sa obrátiť do jeho pradávnej podstaty, ktorá pretrváva spoločne s jeho opustením. Teda, pre Ciorana – aspoň dokým sa nestal  „unavený osočovaním vesmíru“[64] – zápasiť s problémom zrodu je otázkou zbavenia sa stôp a rezonancie jeho „škandále“. „’Odkedy som sa narodil’ – to odkedy má rezonanciu tak ohavnú v mojich ušiach, že sa stáva neznesiteľným.“[65] „Odpútanie sa by bolo treba použiť na zbavenie sa stôp po tomto škandále, najvážnejšieho a najnetolerovateľnejšieho zo všetkých.“[66] Čo je to vôbec za tvrdohlavosť, ktorá zotrváva na bytí zrodenými? Aká zvrátená podoba života svojvoľne naberá vlastníctvo života samotného týmto spôsobom, hovoriac, odkedy som sa narodil? Schopenhauerovský mudrc Vernon Howard vraví: „Telo vstúpilo do sveta, ale nebol si to Ty.“[67]
Vzdaj známky prepojenia lásky, zrodu a spontánnosti. Vzdať sa je vzdať sa niečoho a odovzdať to zároveň, zrieknuť sa a poskytnúť. Ako také, vzdanie sa nemôže byť vypočítavé, pretože sa vzdáva, alebo sa zrieka nádeje v to, čo jeden dáva, a tak sa stáva schopným prijať to po prvý raz. Skutočné vzdanie sa je spontánne a nájdené na vrchole lásky, predošlej žiadostivosti a clivoty, keď sa človek vzdá milovanému, alebo „položí život za svojich priateľov“ (Ján 15:13), tak ako v skutočnom poznaní, keď pred pravdou samotnou dôjde k zrieknutiu sa identity ako toho, čo pozná pravdu. Slovný základ spontánnosti, PIE* spend- (poskytnúť obeť, vykonať obrad, zapojiť sa do rituálneho aktu), obsahuje význam obete a sebaobetovania tak, ako hovoríme o spontánnosti ako ‘podľahnutí’ niečomu, ako napr. rozmaru. Spontánnosť autentickej zmeny je teda druhom smrti, vzdania sa vyprchaniu toho, čo je neudržateľné,  ak aj by zotrvávanie pri tom  nepripravilo človeka o nič iné než o šancu vzdať sa, tak ako pri skoku do mora. V takých situáciách si vravíme, že nemôžeme stratiť nič a môžeme získať všetko. A práve toto je tajomstvo aj zdanlivo najnemožnejšieho vzdania sa, ktoré je vďaka pravde spontánnosti zachované z bytia a získava pre toho, kto dáva ináč nezískateľné dary – hlavy tých, čo majú hlavy sťaté. Spirituálna tradícia tak tuší, že čokoľvek, čo jeden autenticky obetuje sa vždy navráti v podobe  nečakaného nového daru, ako keby nebolo nikdy stratené. Iba smrť Ti môže dať zrod. A ak sa vzdáš všetkého, koho a čo máš ešte stratiť, nevlastniť? Meister Eckhart vraví: „ak človek zo seba takto vystúpil, bude sám sebe  znova daný… a všetky veci, tak ako sa ich zbavil v ich mnohorakosti, sa mu plne vrátia v jednoduchosti, nakoľko nachádza seba a všetko v prítomnom ‘terajšku’ jednoty.“[68] Vzdanie sa má oporu v nekonečnom mimobytí svojho vlastného rozmaru.
Čo to teda znamená, vzdať sa zrodu? Znamená to paradox: že zrodu sa vzdávame vzdaním sa zrodu. To jest, nakoľko sa nikto nevyhne zrodu ako takému, zrodu sa vzdáva vzdaním sa zrodu spôsobom, ktorý opúšťa bytie zrodeným, ktorý vzdáva všetko to, čo je v človeku zrodené. A to nie je nijak odlišné – ak sa niekto pamätá – od toho ako sa človek zrodí, v podobe skoku a pádu ktorý sa vzdáva vzdaním sa sebe a naopak. Človek sa zrodí vzdaním sa svojmu zrodu a človek sa vzdáva zrodu nie túžbou po ňom, ale vzdaním zrodu, jeho kapituláciou. Inými slovami, nič sa nezrodí bez zrieknutia sa zrodenia. Zrod nastáva v spontánnom vzdaní sa zrodeniu. Každý je zrodený nechcením byť. Dole hlavou. Skryté nikdy neprichádza priamo ale ako keby padalo do prítomnosti už vopred tam existujúcim.  Gebster tak deklaruje, že“ „pôvod ďaleko- a hlboko siahajúcich zmien je skrytý, vždy sú skokom späť… do už (vždy-)prítomnej budúcnosti.“[69] Škandál zrodu (z PIE *skand- ‘skočiť, liezť’) je iba krok.[70] Kam? Podľa Scota, „haecceitas“ – individuálna prirodzenosť predmetu  je úplný vrchol aktuálnosti, jej ultimátnym zdrojom: „Táto individuálna prirodzenosť’ [ako vysvetľuje Gilson] je osebe ľahostajná rovnako existencii a neexistencii. V stvorenom bytí je konečným určením a aktuálnosťou zdokonaľujúcou svoju entitu.“[71] Namiesto bytia kontingentným prídavkom k ľudskej existencii, individualizácia je jej božský raison d’etre: „A spomedzi tých bytostí, ktoré sú najvyššie a najdôležitejšie, je to jednotlivec ktorý je pôvodne zamýšľaný Bohom.“[72] Živočíšne druhy sú prostriedkom vytvárania jednotlivcov, jednotlivci prostriedkom vzniku kohokoľvek kým si. Ako Meher Baba zdôrazňuje, individualita sa nestráca keď kvapka zistí, že je oceán – to je celá pointa: „Keď duša vystúpi zo schránky ega a vstúpi do nekonečného života Boha, jej obmedzená individualita je nahradená neobmedzenou individualitou. Duša vie že má vo svojom vedomí Boha a tak zachováva svoju individualitu.“[73]
Nevypočítateľná genialita individualizácie je tá, ktorá prináleží konečnosti nekonečnejšej než nekonečno. Tak koncept génia ako taký, pôvodne boh, ktorý sa stáva ochrancom každého človeka v momente zrodu, zodpovedá božskému rozmaru individualizácie. Ako pozoruje Agamben slovami, ktoré by mohli byť vyslovené zrodom samotným, „Človek musí súhlasiť s Géniom a opustiť sa preňho; človek mu musí poskytnúť všetko o čo žiada, pretože jeho požiadavky sú našimi požiadavkami, jeho šťastie našim šťastím. Aj ak sa jeho – naše! – požiadavky zdajú byť nerozumné a náladové, je najlepšie ich bezvýhradne akceptovať.“[74] V kocke, vzdať sa zrodu vedie človeka len hlbšie do nemožného jadra bezprostrednej aktuálnosti zlovestného génia vesmíru, ktorý nie je ničím iným, než spontánnym chátraním nadesenciálnej Reality do individualizovaného vedomia seba samotného. Všetko závisí od tohto rozmaru: „Nech je podoba hrubej formy matérie akákoľvek, duša sa s ňou, jej vzorom a tvarom spontánne spája a zakúša, že je sama tou podobou, vzorom a tvarom,

[75]
Iba spontánnosť dáva zmysel intuitívnej dialektike a bezskočnému skoku zrodu, ktorým je jeden chcený v dokonalom okamžiku tejto seba-odpovedajúcej otázky: Prečo som ja mnou? – Ja nie som. Iba  vzdanie sa uspokojí hroznú túžbu, ktorú priepasť zrodu vytvára. To, čo zomiera pre to, aby si sa otvoril, ale je odhodlané čakať navždy, je iba z prostého dôvodu tam, kde, ako Eckhart vraví, „začiatok a vstup sú jediný akt.“[76] Skončím Desnosom: „Od zrodenia, hľadali sme jedinú noc aby sme kráčali vedľa seba, aj iba ak na jediný moment v celej večnosti. Náš vek je nekonečno.“[77]

[1]    Cf, Nietzsche o vôli k otázke vôle: „Není vskutku nejmenším kouzlem nějaké teorie, že se dá vyvrátit : právě tím rafinovanější hlavy přitahuje. Zdá se, že stokrát vyvrácená teorie “svobodné vůle” vděčí za své trvání už jen tomuto kouzlu : stále znovu přichází někdo, kdo se cítí dosti silný, aby ji vyvrátil Friedrich Nietzsche, Mimo Dobro a Zlo, prekl. Věra Koubová, Praha, Aurora, 2003, §18 (všetky citácie sú z Koubovej prekladu)

[2]    Dante Alighieri, Božská komédia: Raj, prekl. Viliam Turčány, Tatran, 1986, 1.140 (všetky citácie sú z Turčányho prekladu)

[3]    Sv. Augustín, Vyznania, II. vydanie, prekl. Ján Kováč, Trnava, Spoločnosť sv. Vojtecha, 1943, VIII.9 (všetky citácie sú použité z tohto prekladu) „Filosofové mluví obvykle o vůli tak, jako by byla tou nejznámější věcí na světě ; Schopenhauer nás dokonce poučil, že jedině vůle je nám vlastně známa, zcela beze zbytku známa, se vším všudy známa. Avšak stále znovu mi připadá, že Schopenhauer i v tomto případě dělal jen to, co právě filosofové obvykle dělávají : že převzal a přehnal lidový předsudek. Chtění se mi zdá být především čímsi komplikovaným, něčím, co je jednotou jen jakožto slovo – a právě v tom jednom slově vězí lidový předsudek, který obelstil opatrnost filosofů, ostatně vždy pramalou. Buďme tedy pro jednou opatrnější, buďme “nefilosofičtí” – a řekněme : v každém chtění je za prvé mnohost pocitů, totiž pocit stavu, z něhož chceme ven, pocit stavu, k němuž chceme dovnitř, pocit tohoto “ven” a “dovnitř” samého“, Nietzsche, Mimo Dobro a Zlo, §18

[4]    „Záblesk príťažlivosti, ktorý preskakuje tam a späť medzi dvoma vedomými ľudskými bytosťami môže byť pociťovaný ako okamžitá iskra. Dá sa  transparentne opísať ako jedna celistvá udalosť, dejúca sa v celistvom momente,  premosťujúca priepasť medzi dvoma indivíduami. Z fenomenologického hľadiska blesk zasiahne a vzájomne zjednotí dve fenomenálne bytosti – toto je ‘afektívne rozpustenie sa tela’… Pretože zahŕňa stratu ovládania a prechodný rozklad emočného modelu svojbytia, skúsenosť vzájomného prichytenia sa pri čine zamilovania sa je trochu ako umieranie a zároveň trochaako zošalenie“ (Thomas Metzinger, Being No One: The Self-Model Theory of Subjectivity [Cambridge, MA: MIT, 2003], 603).

[5]    Friedrich Nietzsche, Genealogie Morálky: Polemika, prekl. Věra Koubová, Praha, Aurora, 2002, esej I, §13, S.32

[6]    Augustine, Confessions, (Cambridge, MA: Harvard University Press, 1951), 10.33.

[7]    Friedrich Nietzsche, Mimo Dobro a Zlo §292

[8]    Preložené z anglickej verzie: Meister Eckhart, Complete Mystical Works,  a ed. Maurice O’C. Walshe (New York: Herder & Herder, 2009), 298,

[9]    Pseudo-Dionysius, The Complete Works, prekl. Colm Luibheid (New York: Paulist, 1987), 82

[10]  Dante, Raj, 15.62-3

[11]  Preložené z anglickej verzie: Meister Eckhart, Complete Mystical Works, 279-280: Najväčšie dobro, ktoré Boh kedy vykonal pre človeka je, že sa stal človekom samotným. Rozpoviem  vám  príbeh, ktorý s tým súvisí. Bol raz jeden bohatý muž a bohatá žena. Žena mala nehodu a prišla o oko a neustále nad tým  trúchlila. Muž k nej potom podišiel a pýtal sa ‘Žena moja, prečo sa tak trápiš? Nemala by si sa tak trápiť kvôli stratenému oku.’ Ona povedala: ‘Pane, neplačem, že som prišla o oko, plačem zo strachu, že ma budeš o to menej milovať.’ Na to povedal: ‘Pani moja, milujem vás’. Netrvalo dlho a vypichol si jedno z očí, a idúc za  manželkou, vravel: ‘Pani moja, aby ste vedela, že vás milujem, spravil som sa takým ako Vy: teraz mám tiež iba jedno oko.’ To je ako človek, ktorý len sťažka  dokázal uveriť, že ho Boh  tak veľmi miluje, až dokým si Boh nevypichol  oko a neprevzal na seba ľudskú podobu.“

[12]  Preložené z anglickej verzie: Hadewijch, The Complete Works, trans. Mother Columba Hart (New York: Paulist Press, 1980), 86)

[13]  Preložené z anglickej verzie: Meher Baba, The Everything and the Nothing (Beacon Hill, Australia: Meher House Publications, 1963), 69.

[14]  Preložené z anglickej verzie: John Scotus Eriugena, Periphyseon (De Divisione Naturae), ed. I. P. Sheldon-Williams a Édouard A. Jeauneau, prekl. John. J. O’Meara, 4 zväzky (Dublin: Dublin Institute for Advanced Studies, 1999–2009, IV.73)

[15]  Preložené z anglickej verzie: Quentin Meillassoux, After Finitude: An Essay on the Necessity of Contingency, prekl. Ray Brassier (London: Continuum, 2008, 82).

[16]  Meister Eckhart, Complete Mystical Works, prekl. a ed. Maurice O’C. Walshe (New York: Herder & Herder, 2009), 424.

[17]  Friedrich Nietzsche, Tak Pravil Zarathustra, prekl. Otokar Fischer, Praha: 2009

[18]  Preložené z anglickej verzie: Félix Ravaisson, Of Habit, prekl. Clare Carlisle and Mark Sinclair (New York: Continuum, 2008), 55

[19]  Augustine, Vyznania, VIII.7

[20]  Preložené z anglickej verzie: Emmanuel Levinas, On Escape, prekl. Bettina Bergo (Stanford: Stanford University Press, 2003), 55

[21]  Preložené z anglickej verzie: Friedrich Nietzsche, The Anti-Christ, Ecce Homo, Twilight of the Gods, and Other Writings, prekl. Judith Norman (Cambridge: Cambridge University Press, 2005), 143-4.

[22]  Preložené z anglickej verzie: Clarice Lispector, Breath of Life, prekl. Johnny Lorenz (New York: New Directions, 2012), 81.

[23]  Preložené z anglickej verzie: E. M. Cioran, On the Heights of Despair, prekl. Ilinca Zarifopol-Johnston (Chicago: University of Chicago Press, 1992), 8.

[24]  Preložené z anglickej verzie: pozri Nicola Masciandaro, „Come Cosa Che Cada: Habit and Cataclysm, or, Exploding Plasticity,” in French Theory Today: An Introduction to Possible Futures, ed. Alexander R. Galloway (New York: TPSNY, 2011).

[25]  Preložené z anglickej verzie: Reza Negarestani, „The Corpse Bride: Thinking with Nigredo,” Collapse IV: Concept Horror (2008): 160.

[26]  “Ex quibus humanae – inquit – vitae erroribus et aerumnis fit, ut interdum veteres illi, sive vates, sive in sacris initiisque tradendis divinae mentis interpretes, qui nos ob aliqua scelera suscepta in vita superiore, poenarum luendarum causa natos esse dixerunt, aliquid vidisse videantur: verumque sit illud quod est apud Aristotelem, simili nos affectos esse supplicio, atque eos qui quondam, cum in praedonum Etruscorum manus incidissent, crudelitate excogitata necabantur, quorum corpora viva cum mortuis, adversa adversis accommodata, quam aptissime colligabantur; sic nostros animos cum corporibus copulatos, ut vivos cum mortuis esse coniunctos [Cicero, Hortensius]. Nonne qui ista senserunt, multo quam tu melius grave iugum super filios Adam et Dei potentiam iustitiamque viderunt, etiamsi gratiam, quae per Mediatorem liberandis hominibus concessa est, non viderunt?” (Augustine, Contra Julianum, 4.15 < http://www.augustinus.it/latino/contro_giuliano/index2.htm>).

[27]  Ibid.

[28]  Augustín, Vyznania, VI.7

[29]  “[I]o senti’, come cosa che cada, / tremar lo monte, onde mi prese un gelo / qual prender suol colui ch’a morte vada” (Purgatorio) Dante Alighieri, Božská Komédia: Očistec, prekl. Viliam Turčány a Jozef Felix, Bratislava, Tatran, 1982 20.127-9 (Všetky citácie z Očistca podľa Turčányho a Felixovho prekladu. Pôvodné znenie ponechané bez zmeny)

[30]  „Tremaci quando alcuna anima monda / sentesi, sì che surga o che si mova / per salir sù … / De la mondizia sol voler fa prova,/ che, tutto libero a mutar convento, / l’alma sorprende, e di voler le giova. / … E io, che son giaciuto a questa doglia / cinquecent’ anni e più, pur mo seniti / libera volontà di miglior soglia: / però sentisti il tremoto.“ (Purgatorio 21.58-70)

[31]  Dante, Očistec, 20.145-6

[32]  Preložené z anglickej verzie: pozri Nicola Masciandaro, “Absolute Secrecy: On the Infinity of Individuation,” v Speculation, Heresy, and Gnosis in Contemporary Philosophy of Religion: The Enigmatic Absolute, eds. Joshua Ramey and Matthew Harr Farris (London: Rowman & Littlefield, 2016)

[33]  Preložené z anglickej verzie: „Pôvodné prvé slovo, prostredníctvom pôvodného rozmaru Boha, vytvorilo zo skrytého Ničoho skrytý pôvodný dojem ‘Kto som ja?’ a pôvodný prvý dojem stvoril skrytú Ničotu ako pôvodné Stvorenie. Spätne, stvorenie Ničoty stvorilo dojem, ktorý stále zachováva Ničotu  ako pôvodné Stvorenie, až kým eventuálne táto Ničota nie je zničená opačnými dojmami v procesoch reinkarnácie a involúcie vedomia, a záverečná odpoveď ‘Ja som Boh’ je obsiahnutá v prvom slove ‘Kto som ja?’” (Meher Baba, God Speaks: The Theme of Creation and Its Purpose, 2nd ed. [New York: Dodd, Mead & Company, 1973], 109).

[34]  Meher Baba, „The Whim from Beyond,” Beams on the Spiritual Panorama (San Francisco: Sufism Reoriented, 1958), 9

[35]  Meher Baba, God Speaks, 173, pôvodné zvýraznenie

[36]  Meher Baba, Beams, 10

[37]  Preložené z anglickej verzie podľa citácie v Graham Harman, Quentin Meillassoux: Philosophy in the Making (Edinburgh: Edinburgh University Press, 2011), 187. Cf. “Incognitum Hactenus—doposiaľ neznáme a bez pôvodu až doteraz… v Incognitum Hactenus, nikdy nie je známy charakter pôvodu. Všetko sa môže stať z nejakého divného dôvodu; ale takisto, bez žiadneho dôvodu sa nemôže stať vôbec nič.” (Reza Negarestani, Cyclonopedia: Complicity with Anonymous Materials [Melbourne: re.press, 2008], 49

[38]  Dante Alighieri, Božská Komédia: Peklo, prekl. Viliam Turčány a Jozef Felix Bratislava, Spoločnosť Dante Alighieri, 2005 (všetky citácie Pekla z Turčányho a Felixovho prekladu)

[39]  Preložené z anglickej verzie: Stephen Hawking, The Grand Design (New York: Bantam, 2010), 180.

[40]  Preložené z anglickej verzie: Meher Baba, The Everything and the Nothing (Beacon Hill, Australia: Meher House Publications, 1963), 55

[41]  Augustín, Vyznania, 13.9

[42]  Preložené z anglickej verzie: Giorgio Agamben, Stanzas: Word and Phantasm in Western Culture, prekl. Ronald L. Martinez (Minneapolis: University of Minnesota Press, 1993), xvii.

[43]  Preložené z anglickej verzie: Meister Eckhart, Complete Mystical Works, 130

[44]  Preložené z anglickej verzie: Marguerite Porete, The Mirror of Simple Souls, prekl. Ellen L. Babinsky (New York: Paulist, 1993), 105

[45]  “E che è ridere se non una corruscazione de la dilettazione de l’anima, cioè uno lume apparente di fuori secondo sta dentro?” (Dante, Convivio, 3.8.11).

[46]  Preložené z anglickej verzie: Saint Teresa of Avila, The Life of Saint Teresa of Avila, prekl. J. M. Cohen (New York: Penguin, 1957), 136-7.

[47]  Svätá Terézia z Ávily, Life, 136-8

[48]  Preložené z anglickej verzie: „Nemali by sme robiť závery, že negácie sú jednoducho protiklady afirmácii, ale skôr že tomuto všetkému zrejme predchádza príčina všetkého , mimo nedostatku, mimo každého popretia, mimo každého tvrdenia.“ (PseudoDionysius, Complete Works, 136).

[49]  Preložené z anglickej verzie: Meher Baba, Discourses, I.24

[50]  Friedrich Nietzsche, Radostná Věda, prekl. Věra Koubová, Praha, Československý spisovatel, 1992 §276

[51]  Preložené z anglickej verzie: Georges Bataille, The Accursed Share, 2 vols., prekl. Robert Hurley (New York: Zone, 1991), I.26

[52]  Thomas Aquinas, Summa theologica, Pt. 1, Q. 21, Art.4. Cf. “Tristitia . . et dolor ex ipsa sui ratione in Deo esse non possunt” (Summa contra Gentiles, I.89, http://dhspriory.org/thomas/ContraGentiles.htm) “Smútok a utrpenie nemôžu byť vo svojej povahe zapríčinené Bohom.“

[53]  Preložené z anglickej verzie: C. B. Purdom, The God-Man (Crescent Beach, SC: Sheriar Press, 1964), 343-4.

[54]  „Môžeme vôľu vypestovať? Môžeme vypestovať vôľu občianskeho prostredia? OTÁZKA VÔLE sa snaží hľadať produktívne ontológie, pokým svet nezdegeneruje do nutnosti reparatórnej onkológie.” (Boris Ondreička, http://questionofwill.com/sk/o-projekte/)

[55]  Preložené z anglickej verzie: Meher Baba, Discourses, III.121

[56]  Preložené z anglickej verzie: Meher Baba, Discourses, III.176.

[57]  Preložené z anglickej verzie: Epictetus, The Handbook (The Encheiridion), trans. Nicholas White (Indianapolis: Hackett, 1983), 11

[58]  Preložené z anglickej verzie: viď Anonymous, Meditations on the Tarot: A Journey into Hermeticism, trans. Robert Powell (New York: Penguin, 1985), 388-92, and Julius Evola, Eros and the Mysteries of Love: The Metaphysics of Sex (Rochester, VT: Inner Traditions, 1983), 21

[59]  Preložené z anglickej verzie: Cf. „Napriek tomu, že komunizmus bol konglomerátom niekoľkých správnych myšlienok a množstva chybných, jeho rozumná časť – chápanie, že zdieľané životné záujmy najvyššieho charakteru možno uskutočniť iba na horizonte univerzálnych spolupracujúcich asketizmov – sa bude musieť skôr či neskôr dostať do popredia. Tlačí smerom k makroštruktúre globálnych imunizácii: ko-imunizmu, pričom civilizácia je jedna taká štruktúra. Jej monastické pravidlá treba vypracovať  teraz alebo nikdy; zakódujú podoby antropotechník  prináležiacich existencii v kontext všetkých kontextov. Chcenie žiť podľa nich by znamenalo uskutočniť rozhodnutie: nabrať dobré zvyky zdieľaného prežitia v každodenných úkonoch. ” (Peter Sloterdijk, You Must Change Your Life: On Anthropotechnics, prekl. Wieland Hoban [Cambridge: Polity, 2013], 451-2)

[60]  Meher Baba, Discourses, III.146. Cf. “Pokud jde o pověru logiků : chci neúnavně a stále znovu zdůrazňovat jeden drobný stručný fakt, který tito pověrčivci neradi přiznávají – totiž že myšlenka přichází, když chce “ona”, a ne když chci “já” ; takže je falšováním faktického stavu věci, řekne-li se : subjekt “já” je podmínkou predikátu “myslím” ” Nietzsche, Mimo Dobro a Zlo, §17.

[61]  Preložené z anglickej verzie: Giorgio Agamben, The Coming Community, trans. Michael Hardt (Minneapolis: University of Minnesota Press, 1993), 105.)

[62]  Preložené z anglickej verzie: Hadewijch, The Complete Works, trans. Mother Columba Hart (New York: Paulist, 1980), 75

[63]  Meister Eckhart, Complete Mystical Works, 75

[64]  Liiceanu Gabriel and Ilieşiu Sorin, Apocalipsa dupa Cioran (1995)

[65]  E. M. Cioran, Trouble with Being Born, trans. Richard Howard (New York: Seaver, 1976), 3.

[66]  Ibid., 19.

[67]  Vernon Howard, Your Power of Natural Knowing (New Life Foundation, 1995), 164

[68]  Meister Eckhart, Complete Mystical Works, trans. Maurice O’C. Walshe (New York: Crossroad, 2009), 271

[69]  Preložené z anglickej verzie: Jean Gebser, The Ever-Present Origin, trans. Noel Barstad with Algis Mickunas (Athens, OH: Ohio University Press, 1985), 530

[70]  Preložené z anglickej verzie: Cf, „Ak človek  dovolí svojej mysli stavať na odvážnej hypotéze – ktorá môže byť vo vyššom zmysle aktom viery – v momente keď je myšlienka Geworfenheit [hodnosti] odmietnutá, prijatím  konceptu, že žitie tu a teraz v tomto svete má význam, pretože je vždy následkom voľby a vôle, človek môže dokonca uveriť, že vlastná realizácia možností, ktoré som naznačil – omnoho skrytejších a menej predstaviteľných v iných situáciách, ktoré môžu byť chcenejšie z čisto ľudského hľadiska, z pohľadu ‘osoby’ – je ultimátnym dôvodom a signifikantnosťou rozhodnutia vykonaného ‘bytosťou,’ ktorá sa chcela zhodnotiť prostredníctvom náročnej výzvy: žitia v svete, ktorý si odporuje s tým, ktorý je v súlade s prírodou, to jest, ktorý si odporuje so svetom Tradície.“ (Julius Evola, Ride the Tiger, trans. Joscelyn Godwin and Constance Fontana [Rochester, VT: Inner Traditions, 2003], 227).

[71]  Preložené z anglickej verzie: Etienne Gilson, History of Christian Philosophy in the Middle Ages (New York: Random House, 1955), 766-7n68

[72]  Preložené z anglickej verzie: John Duns Scotus, Ordinatio II, d.3, n.251, citované v John Duns Scotus, Early Oxford Lecture on Individuation, prekl. Allan B. Wolter (St. Bonaventure, New York: Franciscan Institute, 2005), xxi

[73]  Preložené z anglickej verzie: Meher Baba, Discourses, 6th ed., 3 vols. (San Francisco: Sufism Reoriented, 1973), II.74

[74]  Preložené z anglickej verzie: Giorgio Agamben, Profanations, trans. Jeff Fort (New York: Zone, 2007), 10

[75]  Preložené z anglickej verzie: Meher Baba, God Speaks 5, Cf. „V tom istom zmysle ako majstri píšu, že v každom okamžiku je hmotná substancia už pripravená v matkinom lone, Boh naraz naleje do tela jeho živého ducha, ktorým je duša, podoba tela. Je to jeden okamžik, bytie pripraveným a nalievanie. Keď príroda dosiahne jej najvyšší vrchol, Boh poskytne milosrdenstvo: v momente kedy je duša pripravená Boh vstupuje bez váhania alebo meškania. V Knihe Tajomstiev sa hovorí, že náš Pán ohlásil ľudstvu, ‘Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.’ (Zjavenie apoštola Jána 3:20)“ (Meister Eckhart, Complete Mystical Works, 58) „V neprítomnosti tela, duša nemohla ísť vpred, nakoľko nie je iné miesto do ktorého by jej  podstata umožnila vstúpiť. Keďže musí ísť vpred, vytvorí pre seba miesto; zároveň telo, zároveň bytie.“ (Plotinus, Enneads, 4.3.9, http://classics.mit.edu/Plotinus/enneads.4.fourth.html)

[76]  Preložené z anglickej verzie: Meister Eckhart, Complete Mystical Works, 58

[77]  Preložené z anglickej verzie: Robert Desnos, Mourning for Mourning (Atlas Press, 1992), 50.