Keď som bol ešte malé dieťa a bol som lenivý, alebo som niečo nevedel urobiť,
môj otec mi (dôrazne) hovorieval:
“Je to len otázka tvojej vôle!”

Na tento svet neprichádzame z vlastnej vôle. Sme splodení (aké zvláštne slovo) z anima, rozkoše, nehody, kvôli stereotypu, manipulácii či dokonca násiliu iných. Rodíme sa do rodín, miest, krajín, kultúr, štátov, ktoré sme si my samotní vonkoncom nevybrali. Prejavy tejto mimoriadne radikálnej nespravodlivosti nás sprevádzajú po celý život
už len tie pasy náhodných povinných občianstiev nám umožnia a im zabránia vybrať si, kde chceme rásť.
Takéto negatívne uvažovanie si musíme zakázať kvôli jeho ohrozujúcej kotraproduktivite. Musíme sa zžiť s myšlienkou, že do tejto reality nie sme vypudení ostatnými, ale že sa do vesmíru s heroickými krikom rodíme my sami. Avšak hneď po tom, čo sa narodíme, nám tí ostatní vštepia našu akceptáciu zodpovednosti za nás samotných prostredníctvom vedomej schopnosti chcieť, túžiť, ovládať našu žiadostivosť, správne sa rozhodovať, mať pocit kontroly. Príliš skoro sme ponechaní napospas výberu z polysémií.

Niektoré druhy vôle, voľby, výberu, úsudku (dokonca aj figuratívne konštanty)… sú (aj v bežnom prostredí) všeobecne považované za najzásadnejšie na úrovni senzomotorickej, ako aj etickej, morálnej, estetickej a sebaurčujúcej. Existuje vôľa človeka (narodeného) a občana (vytvoreného), ktorá môže následne vytvoriť vôľu komunít, spoločností, štátov. Nevieme, či to tak v skutočnosti platí. Nevieme to, pretože sme nútení absorbovať bombastické mediálne simulakrá možností správnej voľby (to typické “menšie zlo” / ktoré nás núti prijať zodpovednosť za nich) z manipulatívnych konzumných alebo reálne politických / partokratických segmentov, v našej prepodnetovanej existencii (zosieťovaného typu). Tu už nevylučujeme cudzie médiá (stroje / prostetické extenzie / Farmakon / váhy slepej Spravodlivosti…) z rozhraní osobných rozhodnutí a zodpovednosti.
Technológie menia tok času: budúcnosť predbehla súčasnosť, pretože sieťoví agenti (zálohovači našich externalizovaných pamätí) presne vedia kde sme, ako sa cítime, po čom túžime, a to oveľa skôr a lepšie, než my sami.
Vôľa sa zdá byť vnútorným (osobným) tlakom, ktorý je testovaný v následnom strete s vonkajšími (spoločenským) faktormi. Tieto vonkajšie sily (orientačné a organizačné práva a povinnosti, pravidlá, normy, zákony v rukách zastupujúcich vykonávateľov) sú dominantné. Akýkoľvek koncept autonómnosti, autenticity alebo našich ďalších rozhodnutí nie je zásadný. No aj tak sa cítime byť povinní nasledovať ašpirácie slobodnej vôle (nezávislosti, implicitnosti), či dobrej vôle (ústupčivosti) ako najzásadnejších podmienok našich neskorších správnych rozhodnutí.

Nie je vôľa (zo spomenutých či iných dôvodov) obmedzená úrovňou fantázie,
utópie, fantazmagórie, kultúrneho konštruktu určovaného výlučne “zvonka” / “zhora nadol”?

Existuje vôbec vôľa?
Ak nie – čo môže byť vhodnejším epistemickým, sémantickým, lingvistickým riešením
takýchto tektoník osobnej, organizačnej či sociálnej dynamiky?

Akú funkciu má vôľa dnes – časoch obrovského zahustenia a prevahy mediačného priemyslu?

Čo môže byť vôľou zajtrajška?

Ako môžeme apelovať na delegovaných tvorcov rozhodnutí (tie vonkajšie faktory)
k väčšej miere dobrej vôle (alebo veľkorysosti, dobrovoľníctva, altruizmu, filantropie)?

Môžeme vôľu vypestovať?
Môžeme vypestovať vôľu občianskeho prostredia?

OTÁZKA VÔLE zahŕňa širokú oblasť problémov (významov a polemík), ktoré je potrebné skúmať experimentovaním v spolupráci rôznorodých disciplín (obsahové autority, hodnotové preferencie, epistemologické systémy), aby bolo možné dosiahnuť záväznejšiu plasticitu konštatovaní. Projekt OTÁZKA VÔLE (prostredníctvom prednáškových sérií / koláží, debát, performancií, premietaní) spája umelcov, filozofov, politológov (humanistov, posthumanistov, transhumanistov a metahumanistov), psychiatrov a psychológov, vedcov… a ľudskoprávnych aktivistov za účelom vzájomnej výmeny názorov.

Umeleckú prevádzku chápeme ako ideálnu predispozíciu pre zodpovedajúci interdisciplinárny diskurz vďaka svojmu dynamicky kritickému vzťahu voči dogmám obsahov a foriem, voči normativitám.

Umelecká prevádzka oplýva schopnosťou “alchýmie” metaforického posunu skrz hranice a medze disciplín, rodov či politickej korektnosti. Atmosféra je tu charakteristická priaznivou kvalitou počúvania sa, vhľadu a zmysluplným prepojením s prekladom (často ezoterického) názvoslovia špecifických oblastí a presvedčení.

OTÁZKA VÔLE hovorí o našej turbulentnej dobe, ktorá na jednej strane prekypuje veľkou ambíciou v súvislosti s regulovaním telesnosti, rodu, dĺžky života, bolesti… a na strane druhej (kolektívne) sublimuje do ignorovania konzervativizmu, neoliberalizmu, populizmu a taktiež možnej apokalypsy sociálnej demokracie, polarizačného chaosu. Toto ignorovanie (reaktívne) poskytuje priestor na následný rast takzvanej “krajnej pravice”. Veľká časť “krajnej pravice” pramení z politicky analfabetickej a/alebo cynicky oportunistickej vzbury proti systému, inštinktívne vznikajúcej nazhromaždením realistickej nedôvery voči štandardným partokraciám, ktoré nedokážu vyriešiť ekonomické a vzdelanostné rozdiely, ktoré nedokážu komunikovať či ponúknuť kultúrne symboly motivujúce identifikáciu naprieč spoločnosťou. Fašizmy, neonacizmy, fundamentalizmy, extrémizmy sú sublimáciou neurózy či dokonca psychózy demokracie.

OTÁZKA VÔLE sa snaží hľadať produktívne ontológie, pokým svet
nezdegeneruje do nutnosti reparatórnej onkológie.

Boris Ondreička,
kurátor projektu OTÁZKA VÔLE