Prof. Dr. Stefan Lorenz Sorgner vyučuje filozofiu na John Cabot University v Ríme a je riaditeľom a
spoluzakladateľom organizácie Beyond Humanism Network. Pôsobí ako odborný asistent na Institute for
Ethics and Emerging Technologies (IEET), ako výskumný pracovník na EWHA Institute for the Humanities
v Soule a ako hosťujúci lektor v Centre etiky na Friedrich-Schiller- Universität v Jene. Hlavnými oblasťami
jeho výskumu sú Nietzsche, filozofia hudby, bioetika, meta-, post- a transhumanizmus. Okrem iných je
autorom knihy Metaphysics without Truth – On the Importance of Consistency within Nietzsche’s
Philosophy. (Utz Verlag, Mníchov 1999 a University of Marquette Press, Milwaukee WI. 2007, rev.);
Menschenwürde nach Nietzsche: Die Geschichte eines Begriffs. (WBG, Darmstadt 2010);
Transhumanismus: “Die gefährlichste Idee der Welt”!?. (Herder, Freiburg i. Br. 2016); Ranisch,
Robert/Sorgner, Stefan Lorenz (ed.) (2014): Post- and Transhumanism: An Introduction. (Peter Lang,
New York et al.). Je taktiež šéfredaktorom a zakladateľom vedeckého časopisu “Journal of Posthuman
Studies: Philosophy, Media, Technology”, ktorý bude od roku 2017 vychádzať vo vydavateľstve Penn
State University Press.

Posthumánne Perspektívy

V posledných dekádach sa objavili rôzne posthumánne teórie. Potvrdzujú
široký diapazón pohľadov, no navzájom sa zhodujú v nasledovných troch
poznatkoch:

  1. Odklon od dualistickej k nedualistickej antropológii;
  2. Veľký nárast antropotechník ponúkajúcich možnosť vylepšenia schopností človeka,
    takže šanca na vznik postčloveka narastá;
  3. Postčlovek môže vzniknúť prostredníctvom digitálnych technológií, alebo s pomocou biotechnológií, pričom relevantnou je najmä oblasť genetiky. Tieto tri hlavné poznatky vedú k mnohým intelektuálnym, sociálnym politickým, etickým a ekonomickým výzvam, o ktorých budem hovoriť v rámci mojej prednášky.


https://www.youtube.com/watch?v=9Vpb-uKfmPo

Posthumánne perspektívy
Stefan Lorenz Sorgner, JCU, RímŽijeme v dobe, kedy sa menia paradigmy v mnohých oblastiach života a sveta. Zrod posthumánnej perspektívy je v tomto kontexte mimoriadne dôležitý. Súvisí s nasledujúcimi skutočnosťami:

  1. odklon od dualistickej antropológie k nedualistickej;
  2. veľký nárast antropotechník ponúkajúcich možnosť vylepšenia schopností človeka,
    takže šanca na vznik postčloveka narastá;
  3. postčlovek môže vzniknúť prostredníctvom digitálnych technológií, alebo pomocou biotechnológií,
    pričom relevantnou je tu najmä oblasť genetiky.

Tieto tri skutočnosti vedú k mnohým intelektuálnym, sociálnym, politickým, etickým a ekonomickým výzvam. V nasledujúcom texte sa budem venovať rôznym vynárajúcim sa otázkam a s pomocou paľby intelektuálnych stimulov predstavím spôsob, akým k nim zmysluplne pristupovať. Možno nebudete súhlasiť so všetkými riešeniami, ktoré predstavím, no musíte si aspoň uvedomiť veľkú dôležitosť vynárajúcich sa otázok. Zastávať názor, že vývoj, o ktorom hovorím nenastane a snažiť sa, aby spomínané technológie neboli vyvinuté, nie je realistické. Ak sa tieto technológie nevyvinú vo vašej krajine, udeje sa to v niektorej inej. Ak vedci a inžinieri nedostanú povolenie robiť výskum v žiadnej krajine, vytvoria si trvalé obydlia v oceáne, mimo právneho dosahu štátov. Naftové plošiny a plávajúce ostrovy sú pre tento účel ako stvorené. Kandidát na prezidenta Spojených štátov za novozaloženú transhumanistickú stranu Zoltan Istvan, publikoval v roku 2013 knihu “Transhumanistická stávka”, kde píše o možnostiach seasteadingu (teda konceptu vytvorenia trvalých obydlí na mori – pozn. prekl.) Stojí za to si ju prečítať nie preto, že by som súhlasil so všetkými myšlienkami, ktoré ponúka, ale skôr z hľadiska rozšírenia obzorov ohľadom mnohých možností toho, ako môže vyzerať naša budúcnosť. Nasledujúca paľba stimulov predstaví najdôležitejšie problémy, ktorými sa budeme musieť v blízkej budúcnosti zaoberať.

  1. Nedualistické chápanie ľudských bytostí

    Zarathustra bol možno prvým, kto striktne rozlíšil dobro a zlo. Toto kategorické rozlíšenie je v mnohých filozofiách spojené s kategorickým dualistickým rozlíšením, presnejšie s presvedčením, že všetky ľudské bytosti pozostávajú s nehmotnej duše, vedomia či mysle a materiálneho tela. Táto myšlienka dominovala západnej filozofii minimálne od Platóna, ktorý jasne oddelil svet ideí prístupný pomocou myslenia a svet zmyslový, v ktorom žijeme. Akceptovala ju väčšina západných filozofov, no každý z nich si ju prispôsobil svojmu vlastnému chápaniu. Podľa Platóna i stoikov majú všetky ľudské bytosti racionálnu dušu. Pre stoikov to bol však dôvod, prečo si všetci ľudia majú byť z hľadiska morálky rovní, čo nebolo prípadom Platónovej perspektívy. Descartes súhlasil s presvedčením stoikov, že ľudské bytosti majú racionálnu dušu, avšak tvrdil, že dušu ako takú majú iba ľudské bytosti. Zvieratá považoval za pozostávajúce výlučne z hmoty. Stoici i Platón na druhej strane tvrdili, že existujú rôzne typy duší, vlastné napríklad zvieratám či rastlinám. V mnohých ohľadoch sa Kant prikláňa k Descartesovmu ponímaniu zvierat a ľudských bytostí, no Kant tieto závery používa na vytvorenie komplexnej etiky – etiky, ktorá sa aj v súčasnosti považuje za všeobecne platnú. Slúži dokonca ako intelektuálny základ nemeckého práva, ktoré je založené na koncepte ľudskej dôstojnosti – koncepte, ktorému porozumieme iba v prípade, že aspoň trochu rozumieme Kantovej etike. Iba ľudské bytosti majú dôstojnosť. K zvieratám, rastlinám a kameňom sa správame ako k veciam. Všetky spadajú do oblasti vecného práva. Je to práve rozlíšenie medzi subjektom a objektom, alebo v morálnej rovine medzi vecami a osobami, ktoré je intelektuálne zakotvené v dualistickej antropologickej tradícii, dominujúcej v západných krajinách minimálne od Platónových čias. Toto rozlíšenie má taktiež vážne dôsledky v praxi – od zákazu peep shows, cez zákaz zostreliť unesené lietadlo, ktoré sa rúti na jadrovú elektráreň, až po morálne postavenie zvierat a to, ako je prípustné správať sa k nim, keď sa na nich vykonávajú experimenty.
    No táto antropológia začala koncom 19. storočia strácať vierohodnosť, najmä kvôli myšlienkam prezentovaným Darwinom, Nietzschem a Freudom. Už sa – v súvislosti s našim ontologickým stavom – nepovažujeme za kategoricky oddelených od tohto sveta. Už netvrdíme, že máme hmotné telo a nehmotnú dušu. Je to svojim spôsobom skromnejší typ uvažovania, opúšťajúci tradičnú ľudskú namyslenosť, ktorá predpokladá, že máme vo svete špeciálne postavenie. Pritom netvrdím, že my ľudia by sme nemali jedinečné vlastnosti. Napríklad ľudskú reč sa môžu naučiť iba ľudia. No zvieratá majú taktiež jedinečné vlastnosti. Upírie netopiere dokážu detekovať krv prostredníctvom infračervených senzorov. Je to ich zvláštna schopnosť. Aj zvieratá môžu mať zvláštne danosti. Odklon od tradičnej antropológie znamená odklon od tézy, že v nehmotnom svete participujú výlučne ľudské bytosti a je im z tohto dôvodu prisudzované, že sú osobami, kým všetky ostatné bytosti sú považované za veci či objekty. Aj keď to na právnej úrovni stále tak funguje, či už v Nemecku, alebo v mnohých iných krajinách.
    Netvrdím, že by sme mali dualistickú antropológiu nahradiť nedualistickou v oblasti práva, pretože tak by sme iba nahradili jeden fundamentalistický pohľad ďalším, pričom ani jeden z nich nemá podporu u všetkých občanov. Táto myšlienka skôr smeruje k môjmu návrhu, že takéto tvrdé antropologické a ontologické postoje by nemali byť súčasťou liberálnych demokracií, pretože sú v konflikte s pluralitou svetonázorov, ktoré v súčasných liberálnych demokraciách existujú. A práve tento posun je zásadný pre všetky ostatné vývoje, o ktorých budem hovoriť. Ak sa vnímame iba ako mierne odlišní od všetkých ostatných zvierat, znamená to, že tak, ako sa ony evolučne vyvinuli, vyvíjame sa aj my. Tak, ako môžu vyhynúť zvieracie druhy, môžeme vyhynúť aj my, ak sa príslušným spôsobom neadaptujeme. Ak sa neadaptujeme neustále sa meniacemu prostrediu, vyhynieme – to znamená vyvinutejší ľudia, smerovanie k postčloveku, členovia nového druhu, ak budeme mať šťastie. Toto je jeden z hlavných dôvodov, prečo sú pre nás technológie veľmi dôležité, no v žiadnom prípade to nie je jediný dôvod, prečo by sme ich mali používať.

  2. Osobnosť pre zvieratá, robotov a umelú inteligenciu (AI)

    Jedným z dôsledkov nového pohľadu na ľudské bytosti, ktorý som práve popísal, je dôležitosť odvrátenia sa od specieizmu (ideológie druhovej nadradenosti -pozn. prekl.) Peter Singer mal pravdu, keď hovoril, že prisudzovanie osobnosti jedine a výlučne ľudským bytostiam prakticky znamená specieizmus. Morálne uznanie by malo závisieť od morálne relevantných spôsobilostí a nielen od toho, že je niekto súčasťou konkrétneho druhu. Nestotožňujem sa so Singerovým protinávrhom, keďže je väčšinou liberálne zmýšľajúcich ľudí považovaný za neprijateľný, avšak predstavuje vykročenie správnym smerom. Osobne navrhujem vzájomnú súhru troch pilierov: všeobecne zdieľaná morálna intuícia, najnovšie vedecké poznatky a uznanie dôležitosti negatívnej slobody. Tieto tri piliére by nám mali poskytnúť solídne základy na zhodnotenie morálneho postavenia akejkoľvek entity. Zároveň musíme brať do úvahy závislosť na konkrétnej kultúre. Môj prístup je naratívny a hermeneutický, zdôrazňujúci význam diskurzu a uznávajúci dôležitosť vyššie menovaných troch pilierov. Tento postoj berie do úvahy, že sociálne situácie a morálne súdy sú v neustálej premene a že z toho vyplývajúce zmeny môžu mať dopad na právne posudzovanie rôznych entít. Zároveň je mnou navrhnuté riešenie procedurálne, teda nekladie si za cieľ doviesť veci do dokonalého stavu, pretože uznáva dôležitosť pohybu a zmeny v oblasti morálky.
    Môj postoj je schopný integrovať nové udalosti a súvislosti, akou je napríklad vytvorenie hybridov. Veľká Británia umožnila vytvárať chiméry pozostávajúce z ľudí a zvierat pod podmienkou, že budú zničené do dvoch týždňov od svojho vzniku. Prečo by však mali byť zničené? Chýbajú nám základy na posúdenie morálneho postavenia týchto hybridných entít. Nestoja proti ľudskej dôstojnosti, keďže tieto entity nie sú ľudskými bytosťami. Navyše potenciál týchto bytostí môže byť zásadný. Holandským vedcom sa už podarilo geneticky vykultivovať ryby druhu Danio pruhované tak, že sú schopné používať fotosyntézu ako zdroj príjmu energie. Ryby síce v rámci tohto procesu mierne zozelenejú, no funguje to. Z genetického hľadiska nie sú tieto ryby zásadne odlišné od ľudí. Možnože v budúcnosti skutočne nebudeme mať ďaleko k malým zeleným mužíčkom z Marsu.
    Okrem toho je dôležité priznať si, že už v súčasnosti sme hybridmi. Naša koža a tráviaci trakt obsahujú obrovské množstvo baktérií a iných mikróbov. Ľudské telo je zložené z menšieho množstva ľudských buniek než neľudských, bez ktorých by sme neboli schopní prežiť. Tento poznatok je obzvlášť dôležitý pre budúcnosť xenotransplantácií. Transrodová transhumanistka Martine Rothblatt vlastní prasaciu farmu, na ktorej sa snaží geneticky modifikovať prasatá tak, aby ich pľúca mohli byť transplantované človeku bez rizika odmietnutia ľudským organizmom. Zatiaľ jej pokusy vyzerajú sľubne. Rothblatt sa o túto oblasť zaujíma najmä preto, že jej dcéra trpí životu nebezpečným pľúcnym ochorením.
    Posun od kategorického prisudzovania špeciálneho postavenia výlučne ľudským bytostiam môže vzhľadom na udalosti posledných rokov znamenať, že čoskoro budeme musieť priznať osobnosť počítačom a umelej inteligencii. Vedci sa súčasnosti snažia zistiť, či vedomie je fenomén založený na komplexnosti neurónových štruktúr. Skúmajú to tak, že sa snažia imitovať komplexnosť mačacieho mozgu pomocou počítačov. Mohli by sme však aj povedať, že vedomie nie je nutnou podmienkou na získanie špeciálneho morálneho postavenia. Ako sa máme správať k super-inteligentnému počítaču? Výborným príkladom tohto problému je postava Datu zo Star Treku. Data je super-inteligentný, no navyše mu táto schopnosť umožňuje vysoký stupeň autonómie. Ak by sme považovali autonómiu za základ dôstojnosti a osobnosti, je potom vysoký stupeň autonómie základom pre post-osobnosť? Možno si ani nemusíme predstavovať tak komplexnú bytosť, akou je Data. Predstavme si vyvinutého človeka, ktorý má schopnosť nano-vnímania, teda ktorý je schopný nielen cítiť povrch stola, ale aj jeho hlbšie štruktúry, napr. atómy. Takáto bytosť by bola taktiež viac náchylná trpieť. Ak morálka je spojená so schopnosťou trpieť, nemali by sme potom takejto bytosti priznať postavenie post-osobnosti? Na druhej strane treba povedať, že rovnosť sa ako kultúrna norma stáva stále dôležitejšou. Mohlo by to naznačovať, že vyvinutejšie bytosti sa dočkajú úspechov spojených s normami v oblastiach slobody a rovnosti.

  3. Zánik morálneho zákazu správať sa k osobe ako k veci,
    keďže rozlíšenie na osoby a veci už vo svojej tradičnej forme neexistuje

    Rozlišovanie na osoby a veci, ktorého základy môžeme nájsť v Kantovej filozofii má mnoho univerzálnych morálnych dôsledkov. Jedným z nich je morálny zákaz správať sa k osobe ako k veci. V Nemecku tento princíp znamená, že peep shows sú zakázané zákonom a že je taktiež zakázané zostreliť unesené lietadlo, ktoré sa rúti na jadrovú elektráreň, ak je na palube aspoň jeden nevinný človek. V oboch prípadoch totiž hrozí, že by človek bol považovaný za vec. V prípade uneseného lietadla by nevinný pilot zomrel tak či tak a zostrelením lietadla by sa zachránili milióny ľudských životov. No v prípade, že by sa štát kvôli záchrane miliónov životov rozhodol lietadlo zostreliť, musel by nutne nevinného pilota považovať iba za vec. Takéto utilitárne výpočty sú v rozpore s etikou ľudskej dôstojnosti a tradičného ponímania osobnosti, čo vedie práve k vyššie spomínanému morálnemu zákazu. No ak tradičný rozdiel medzi osobou a vecou platiť prestáva, morálny zákaz taktiež prestáva byť aplikovateľný. Z toho vyplýva, že musíme nájsť nové základy morálnych princípov, čo nie je práve jednoduché, keďže tradičné chápanie rozdielu medzi osobami a vecami je súčasťou mnohých právnych noriem a má zásadné dopady na náš život a svet ako taký. Je to úloha, s ktorou sa budeme musieť vysporiadať, aby sme mohli morálne tvarovať našu budúcnosť.

  4. Pluralita dobra

    Keď začneme novú antropológiu brať vážne a uvedomíme si, že na evolučných procesoch sa zúčastňujú všetky aspekty nášho bytia, musíme si nanovo zodpovedať otázku: Čo to znamená žiť dobrý život? Niektorí transhumanisti operujú so silnými konceptami dobra, vychádzajúcimi z renesančného ideálu. I keď to nemusí to byť pre všetkých z nás realizovateľné, chceme byť inteligentí, krásni, silní, zdraví a mať ďalšie silné stránky, súvisejúce s renesančným ideálom ľudskej dokonalosti. Iní liberálni či naturalistickí bioetici, napr. Julian Savulescu, sa skôr riadia prístupom “zdravého rozumu”. Podľa neho žijete dobrý život, ak máte nasledujúce charakteristiky:

    1. nie ste postihnutí, pričom postihnutie je chápané ako charakteristika závislá od kontextu;
    2. nemáte predpoklad na psychické poruchy;
    3. máte dobré zdravie;
    4. máte schopnosť komunikácie, dobrú pamäť a empatiu;
    5. máte vysokú inteligenciu.

    Tento návrh však nepovažujem za prijateľný, pretože univerzálna platnosť znamená, že platí rovnako, vždy a pre všetky ľudské bytosti na celom svete. Ja osobne považujem za najprijateľnejší radikálne pluralistický výklad dobrého života. Ľudia sa stávajú autentickými iba vtedy, ak načúvajú a konajú v súlade so svojimi psychofyziologickými potrebami. Pozrime sa na nasledujúce typy konania, založené na autentických prianiach:

    1. osoba A, ktorá si želá zomrieť;
    2. osoba B, ktorá si želá odstrániť svoju zdravú nohu;
    3. osoba C, ktorá si želá zjesť kúsky vlastného tela;
    4. osoba D, ktorá sa nechce vyliečiť zo svojej maniodepresívnej poruchy;
    5. osoba E, ktorá vníma svoju hluchotu ako výhodu, nie ako postihnutie.

    A zoznam príkladov by mohol pokračovať. Ak by v prípade dobra všeobecne platilo či už renesančné poňatie, alebo prístup zdravého rozumu, nemohli by byť vyššie uvedené priania uznané ako autentické – museli by byť vnímané ako pohnútky chorej mysle.
    Nemyslím si, že to tak nutne musí byť. Ak tvrdíme, že tieto priania sú pohnútkami chorých myslí, s dotknutými osobami zaobchádzame paternalisticky a násilne: ich priania nie sú považované za ich vlastné a ostatní tvrdia, že vedia lepšie, čo je pre nich dobré, než oni sami. Takýto spôsob zaobchádzania s ľuďmi považujem za veľmi problematický, pretože neberie do úvahy inakosť prianí ostatných ľudí. Na jednej strane existujú kultúrne dominantné paradigmy na to, ako viesť dobrý život; na druhej strane však existujú individuálne psychofyziologické potreby, ktoré nie vždy nutne korešpondujú s týmito všeobecnými požiadavkami. Tehotná žena, ktorá chce mať sex s inými mužmi, než je otec jej dieťaťa; študent, ktorý si užíva pohlavný styk s viacerými ľudmi naraz; mladé dievča, ktoré túži po erotických zážitkoch so ženou, ktorá je od nej o tridsať rokov staršia. Ani jedna z týchto troch túžob nenapĺňa väčšinovo uznávanú predstavu dobrého života, no existujú ľudia, ktorí takéto túžby majú. Považujem za agresívne, násilné a paternalistické pristupovať k nim, akoby sami sebe nerozumeli a odôvodňovať to tým, že tento typ konania nekorešponduje s pravdivým konceptom dobrého života v našej kultúre. Sprvu som tiež nebol schopný prijať predstavu, že nepočujúca osoba nie je postihnutá, ale len odlišná. No keď som si uvedomil, aká široká paleta preferencií, možností, vkusu a kultúr existuje vo svete, pochopil som, aké dôležité je akceptovať, že iná ľudská bytosť môže považovať za dôležité iné schopnosti a za atraktívne iné tvary.
    Tento prístup sa dotýka aj narábania s konceptom rodiny. Dobrým príkladom je možnosť vytvoriť deti, ktoré majú troch biologických rodičov. Veľká Británia je prvou krajinou na svete, ktorá povolila technológie potrebné k vzniku takýchto detí. Je to veľmi jednoduchá technológia, pomocou ktorej sa odstráni jadro jedného ženského vajíčka a nahradí sa jadrom ďalšieho. Týmto spôsobom je možné vylúčiť riziko prenosu mitochondriálnej genetickej vady z matky na jej dieťa. Mytochondrie nie sú v jadre, no v okolitej cytoplazme. Potom sa vajíčko oplodní a tým sa vytvorí dieťa s troma biologickými rodičmi. Veľká Británia túto procedúru povolila výlučne matkám s mitochondriálnymi vadami. Mohla by však byť užitočná napríklad aj pre lesbický pár alebo dve ženy a muža, ktorí by splodili biologicky príbuzné dieťa. Ak by traja dospelí ľudia takýmto spôsobom splodili biologicky príbuzné dieťa, prečo by nemali mať možnosť uzavrieť manželstvo, v prípade, že si to želajú? Dospelí ľudia a biologicky príbuzné dieťa tvoria vo väčšine kultúr základ toho, čo je z právneho hľadiska definované ako rodina. Tento príklad poukazuje na zásadné sociálne dopady posthumánnej perspektívy.

  5. Sebaprekonávanie a dobrý život

    Je možné definovať isté nároky na život, ktoré platia pre väčšinu ľudí. Najčastejšími sú z tohto ohľadu pevné zdravie a dlhovekosť. Okrem toho sa s pocitom naplnenia spája aj neustále sebaprekonávanie. Skúsme sa si tento problém vysvetliť na príklade. Život dieťaťa pod ochranou rodiny je jednoduchší než život študenta. Ak by ste sa však spýtali študentov, či by chceli stať znovu deťmi, väčšina z nich by túto ponuku odmietla, pretože si vážia svoje kognitívne schopnosti, inteligenciu a skúsenosti, ktoré nadobudli. Sú to zvnútornené statky, ktorých sa ľudia nechcú vzdať potom, ako ich už raz nadobudli. Rovnako ako si deti si nevedia predstaviť, aké to bude byť študentmi, nevedia si ani študenti predstaviť, aké to bude byť postľuďmi. No ak táto analógia platí, existuje silný predpoklad, že akonáhle sa stanete postčlovekom, už by ste nechceli byť študentom.

  6. Autonómne sebaprekonávanie a heteronómne sebaprekonávanie

    Je dôležité uvedomiť si, že ľudia by nemali byť právne viazaní používať spomínané technológie jediným, vopred predurčeným spôsobom. Určite sa zhodneme, že život v liberálnej a pluralistickej spoločnosti je skvelým úspechom. Z charakteru takejto spoločnosti vyplývajú dve možnosti, ako používať novovznikajúce technológie: prostredníctvom autonómneho sebaprekonávania a prostredníctvom heteronómneho sebaprekonávania. Druhá možnosť však neumožňuje politickým a náboženským lídrom robiť rozhodnutia o tom, kto smie byť modifikovaný, ale týka sa jedinečného vzťahu rodiča a dieťaťa, v ktorom sú takéto rozhodnutia potrebné a užitočné. Môže sa však stať, že niektoré technológie začnú byť také lacné a dostupné, že budú všeobecne akceptované – napr. používanie smartfónov či počítačov pri písaní esejí na univerzitách. Vďaka tomuto vývoju je prakticky nemožné nepoužívať niektoré technológie, ak žijete v technologicky rozvinutej krajine. Tento vývoj však vždy závisí od výhod konkrétnej technológie.

  7. Budúcnosť založená na kremíku vs. budúcnosť založená na uhličitanoch

    Najdôležitejšími a najperspektívnejšími technológiami súčasnosti sú technológie založené na kremíku a uhličitanoch – napr. genetické technológie a IT technológie. V prvom prípade majú ľudia možnosť prekonať vlastné hranice vyvinutím nových, doteraz nepoznaných schopností, resp. zvýšiť šancu na vyvinutie nového druhu. V druhom prípade môžu uskutočniť modifikácie prostredníctvom kybertechnológií a možno dokonca uploadovať myseľ do iného objektu.

  8. Génové technológie

    Aj keď sa možnosť uploadovania mysle z filozofického hľadiska nedá vylúčiť, zastávam názor, že ľudský vývoj sa bude poberať ďalej v existencii založenej na uhličitanoch, spojenej najmä s výskumom v oblasti genetiky. Najrelevantnejšími oblasťami v tomto smere sú: syntetická tvorba génov, génová modifikácia (najmä CRISPR/Cas9), génová selekcia a analýza génov.
    Syntetická biológia je pokusom vytvoriť biologicky úspešné systémy. Najdôležitejší výskum v tomto smere urobil Craig Venter. Vytvoril čiastočne syntetický živočíšny druh, ktorý sa snaží patentovať, vyvolávajúc tým etickú debatu o patentovaní a génoch. Venter o sebe tiež tvrdí, že ako prvý vytvoril syntetický život. Komisia prezidenta pre štúdium bioetických otázok však nesúhlasí, že ide o skutočné vytvorenie života. Blízkou oblasťou je biohacking – hnutie amatérskych biológov, ktorí sa použitím jednoducho dostupných metód a technológií snažia sekvencovať DNA. Obe oblasti v súčasnosti prekvitajú a oplatí sa vyhľadať si k nim viac informácií.
    Odlišnou, no omnoho diskutovanejšou oblasťou sú genetické modifikácie. V posledných pätnástich rokoch sa o genetických modifikáciách vedú intenzívne etické debaty a väčšina popredných svetových vedcov už k tejto téme zaujala svoj postoj. Z bio-konzervatívneho pohľadu je najzaujímavejšou analýza a postoj Jürgena Habermasa. Ten považuje genetické modifikácie s terapeutickým účelom za morálne prijateľnejšie, pretože majú širokospektrálny cieľ. Použitie genetických modifikácií za účelom vylepšenia však považuje za morálne neprijateľné, pretože v takom prípade je s osobami narábané ako s objektmi. Habermas tiež sformuloval niekoľko dôvodov na odmietnutie argumentácie obhajujúcej genetické vylepšovanie, ktorá analyzuje genetické vylepšenie a tradičné vzdelávanie ako štrukturálne podobné procesy. V oboch prípadoch rozhodujú v mene svojich detí rodičia. Habermas však tvrdí, že kým genetické modifikácie sú vždy ireverzibilné, modifikácie vo vzdelávaní sú vždy reverzibilné. Súčasný výskum génov, najmä v oblasti epigenetiky dokazuje, že obe premisy sú prinajmenšom pochybné, ak nie úplne nesprávne. Z toho vyplýva, že existuje zásadný dôvod tvrdiť, že genetické modifikácie a tradičné vzdelávanie sú štrukturálne podobné procesy. A vzhľadom na to, že na štrukturálne podobné procesy by sa malo nahliadať analogicky aj z hľadiska morálky, môžeme povedať, že genetické, ako aj vzdelávacie modifikácie môžu byť morálne odsúdeniahodné, ako aj chvályhodné, z čoho zasa vyplýva, že genetické modifikácie nemusia nutne byť morálne nevyhovujúce. Toto je veľmi krátke zhrnutie argumentácie, ktorú som podrobne popísal v mojom článku v Journal of Evolution and Technology z roku 2015. Treba tiež podotknúť, že genetické modifikácie v súčasnosti nie je možné vykonať z jedného dňa na druhý. Výskumy však dokazujú, že genetické modifikácie je možné úspešne vykonať a to aj bez vedľajších účinkov. To znamená, že je iba otázkou ďalšieho výskumu, kým sa táto technológia stane spoľahlivou.
    Ďalšou samostatnou témou je génová selekcia. Tu treba zdôrazniť, že táto technológia je už v súčasnosti spoľahlivá. Predpokladá oplodnenie in vitro, teda proces, kedy je vajíčko oplodnené spermiou v petriho miske. Po niekoľkonásobnom delení oplodneného vajíčka je možné odobrať bunečnú vzorku a podrobiť ju genetickej analýze. Tak je možné získať množstvo informácií, napr. charakterové črty, informácie o zdravotnom stave, alebo o citlivosti na niektoré druhy liekov. Potom je možné rozhodnúť sa, či oplodnené vajíčko, z ktorého bola odobraná vzorka má, alebo nemá byť implantované do maternice. V tomto kontexte sa diskutuje o niekoľkých problémoch: Aké je morálne postavenie oplodneného vajíčka? Aké je postavenie analyzovanej bunky, ktorá je následne zničená? Je vôbec morálne selektovať oplodnené vajíčko po vykonaní oplodnenia in vitro a následnej predimplantačnej genetickej diagnostike? Habermas odpovedá podobne ako v prvom prípade: je to nemorálne, pretože s osobou sa nakladá ako s objektom a tým pádom ide o nemorálny postup. Zároveň však netvrdí, že oplodnené vajíčko je osobou. Pre mnohých ľudí je oplodnené vajíčko pozostávajúce z ôsmich buniek iba zhlukom buniek a nemalo by byť identifikované ako rovnocenné dospelej osobe. Tento postoj podporuje fakt, že pri prirodzenom oplodnení sa sedem z desiatich oplodnených vajíčok nikdy neuchytí, no odíde z tela počas menštruácie. Okrem toho je nutné si uvedomiť, že vyberať si oplodnené vajíčko a vyberať si partnera na plodenie sú taktiež štrukturálne podobné procesy. Rovnako, ako by štát nemal zasahovať do voľby partnera na plodenie, nemal by ani zasahovať do voľby oplodneného vajíčka po oplodnení in vitro a následnej predimplantačnej genetickej diagnostike.
    Ešte dôležitejšou metódou, ako génová selekcia, je génová analýza. Pokrok v tejto oblasti je značný, aj vzhľadom na súbežný pokrok v mapovaní génov. Metódou génovej analýzy ste schopní zistiť, akú máte šancu dostať určitý typ ochorenia, vie vám povedať, ako budete reagovať na farmakologické produkty a taktiež vie čo-to o vašich silných a slabých stránkach. Nechať si urobiť génovú analýzu je vo váš prospech. Na základe jej výsledkov môžete zmeniť svoj život tak, aby boli vaše životné ciele v súlade s vašimi genetickými dispozíciami. Cena analýzy navyše stále klesá. Tu však vyvstáva otázka génového súkromia, resp. rozpustenia konceptu génového súkromia. Problém je už teraz zjavný. Pozrime sa na právny systém v Nemecku. Ak chcete uzavrieť poistenie s vysokým finančným rizikom pre poisťovaciu inštitúciu, v súčasnosti je z právneho hľadiska povinné vydať informácie o absolvovanej génovej analýze. To znamená, že každý, kto zvažuje uzavretie takéhoto poistenia realisticky nemôže podstúpiť riziko nechať si urobiť génovú analýzu. Napriek tomu, že analýza by bola v ich prospech.
    Nie sme však jediní, kto má záujem o naše genetické informácie. Veľmi zaujímavé môžu byť pre našich potenciálnych budúcich zamestnávateľov, poisťovacie spoločnosti, alebo štát. Akonáhle budú tieto dáta dostupné, budú dostupné digitálne a teda verejne. Domnievam sa totiž, že akonáhle je niečo dostupné v digitálnej forme na internete, nejedná sa už o súkromnú informáciu – stane sa súčasťou internetového panoptika. Problém však siaha ešte hlbšie, pretože naše genetické informácie zdieľajú mnoho spoločných čŕt s genetickými informáciami našich príbuzných. Ak aj nechceme genetické informácie poskytnúť my sami, je možné sa k nim dostať cez nášho brata, s ktorým možno už roky nekomunikujeme. Alebo sa rozhodneme zverejniť naše genetické informácie, pretože chceme lepšie spoznať náš rodokmeň a nevedomky tak poskytneme aj informácie o svojej sestre, napriek tomu, že ona si ich nemusí želať zverejniť. Otázka génového súkromia predstavuje dôležitú bránu do budúcnosti technologického vývoja.
    A tu dochádza k prelínaniu sveta génových a počítačových technológií. Dokážeme získať podrobné genetické dáta, ktoré poskytujú informácie o našej fyziológii a podrobné počítačové dáta, ktorými vieme odhaliť dôležité psychologické informácie. Okrem toho sa ukladajú mapy nášho pohybu skrz industriálne kamery a softvér rozpoznávajúci tváre, stopy telefonických hovorov a GPS dáta z navigačných systémov v našich autách. Dáta z týchto troch oblastí sa digitálne uchovávajú a spracúvajú cez internet, čo z nich opäť robí verejne dostupné informácie. Všetky základné aspekty našej osobnosti sa odkrývajú v internetovom panoptiku – mieste, kde sú uväznení všetci obyvatelia technologicky vyspelých krajín. Táto situácia je veľmi nepríjemná a akonáhle si ju v plnej miere uvedomíme, mení naše správanie, pretože si začneme byť permanentne vedomí možného právneho alebo morálneho postihu za akýkoľvek čin, ktorý urobíme. Riešenie tejto situácie však zatiaľ neexistuje. Podľa môjho názoru najlepší spôsob, akým sa s ňou vyrovnať, je nasledovný. Na jednej strane sú podrobné dáta veľmi užitočné, pretože nám poskytujú množstvo nových vhľadov a informácií. Na druhej strane sa obávame sankcií za to, čo robíme. No v momente, kedy spoločnosť akceptuje a právne implementuje radikálny koncept toho, čo znamená dobro, už sa nebudeme musieť obávať spoločenských, ani právnych sankcií a zároveň budeme môcť získavať nové vhľady na základe podrobných informácií. Najlepší spôsob, ako žiť dobrý život v internetovom panoptiku je sprostredkovať ľuďom dôležitosť negatívnej slobody ako normy a prijateľnosti radikálnej plurality dobra.

  9. Informačné technológie

    Po charakterizovaní našej na uhličitanoch založenej budúcnosti si povieme niečo o našej budúcnosti založenej na kremíku, kyborgoch a umelej inteligencii. Kybernetické vylepšenia, umelá inteligencia, super-inteligencia a nebezpečenstvo vyhynutia ľudí, uploadovania mysle, kryonika a nesmrteľnosť – toto všetko sú témy, ktoré ľudia zvyknú spájať s posthumánnymi perspektívami. Rád by som zdôraznil niekoľko myšlienok, ktoré v tejto oblasti považujem za hodné pozornosti.
    Jednou z prvých tém, ktoré sa zväčša otvoria, keď sa hovorí o transhumanizme, je nesmrteľnosť a uploadovanie mysle, ako ste to napríklad mohli vidieť vo filme “Transcendence” s Johnnym Deppom. Chcem zdôrazniť, že túžbu po možnosti stiahnuť niekoho osobnosť do počítača, nezdieľajú všetci transhumanisti. Z filozofického hľadiska síce nie je možnosť uploadovať myseľ vylúčená, no obnáša mnoho problémov – napríklad nie je jasné, či v bytosti založenej na kremíku môže existovať život. Je počítačový vírus živou bytosťou? Už samotná úloha definovať, čo je život, je veľmi komplikovaná. V princípe by malo byť možné premiestniť našu osobnosť, keďže v súčasnosti už vieme, že ľudské bunky sa regenerujú každých sedem rokov. Okrem toho, ak sa stotožňujete s nedualistickou neo-spinozovskou ontológiou, medzi počítačom a ľudskou bytosťou neexistuje kategorický ontologický rozdiel. Otázkou však zostáva: je možné premiestniť osobnosť z bytosti založenej na uhličitanoch do bytosti založenej na kremíku? Toto je zložitá otázka. V súvislosti s možnosťou uploadovania mysle navrhujem počkať na vývoj súvisiacich technológií.
    Považujem však za dôležité jasne povedať, že upload mysle neznamená dosiahnuť nesmrteľnosť. Tých, ktorí to tvrdia, neslobodno brať vážne. Nesmrteľnosť v zmysle “nemusieť zomrieť” a “nemôcť zomrieť” nie je možnosť, ktorá by bola prijateľná z naturalistického, nedualistického hľadiska vnímania sveta (zdieľaného väčšinou transhumanistov, vrátane mňa). Aby ste porozumeli, treba sa na vec pozrieť globálnej perspektívy. Vezmime si dve možnosti budúceho vývoja nášho vesmíru. Možnosť č. 1 – vesmír zamrzne a dôjde k úplnému zastaveniu. Ako by mohol akýkoľvek uploadovaný človek takýto stav prežiť? Možnosť č. 2 – vesmír skolabuje dosiahnutím nekonečnej hustoty. Ani tu neexistuje realistická možnosť ľudského prežitia. A tak rozmýšľam, ako vôbec môžeme uvažovať o nesmrteľnosti, ak nahliadame na svet z naturalistického hľadiska?
    Narábanie s konceptom nesmrteľnosti však dáva zmysel, ak hovoríme o tom, že nárast dĺžky života je v prospech väčšiny ľudských bytostí. Tu funguje osobná nesmrteľnosť ako utópia, ktorá poukazuje na dôležitosť dĺžky nášho života. Myslím si, že väčšina utópií, ktoré poznáme z našej histórie, mala práve túto úlohu. Filozofi ako Platón, Bacon a Marx predstavili svoje koncepty utópie nie preto, že by si boli mysleli, že daný stav je dosiahnuteľný, ale preto, aby poukázali na niektoré dôležité prvky svojich filozofických myšlienok.
    Kryonika je ďalšou transhumanistickou témou, ktorou sa príliš nezaoberám, pretože považujem ostatné technológie za sľubnejšie. Kryonika je zachovanie práve zomrelých organizmov pri nízkej teplote s nádejou na ich oživenie v budúcnosti. Najrelevantnejšia mi v tejto súvislosti pripadá nasledujúca myšlienka. Ak ste mŕtvi, pochovajú vás a už nemáte možnosť oživenia. Ak ste mŕtvi a kryonicky vás zmrazia, existuje možnosť, že vás oživia. Z toho vyplýva, že zrejme je rozumné zakúpiť si takýto žreb, samozrejme v prípade, ak na to máte dostatok finančných prostriedkov.
    Mojimi zdržanlivými pripomienkami nechcem naznačiť, že umelá inteligencia či kybernetické vylepšenia nemôžu mať na budúcnosť zásadný dopad. Je úžasné, čo v tomto smere už v súčasnosti vieme dosiahnuť. Hlboká mozgová stimulácia je veľmi prospešná pre pacientov s Parkinsonovým syndrómom. Rovnako je vysoko efektívna pri depresívnych pacientoch, u ktorých boli všetky ostatné formy liečby neúspešné. Mimoriadne zaujímavý je aj výskum inžiniera Kevina Warwicka. Dovoľte mi opísať jeden z jeho fascinujúcich experimentov. Warwick pripojil svoj mozog k počítaču cez neinvazívny interface na pôde Columbia University v New Yorku. Počítač bol cez internet pripojený k Warwickovmi vlastnému počítaču na univerzite v Readingu (Veľká Británia), kde bol spojený s mechanickou rukou, ktorá mala na končekoch prstov senzory. Warwick bol schopný pohybovať mechanickou rukou smerom ku stolu iba prostredníctvom svojej myšlienky, sediac v New Yorku. Končeky prstov jeho mechanickej ruky sa dotkli stola a poslali vnem povrchu stola späť do Warwickovho mozgu, takže vedome prežíval, ako sa dotýka stola umiestneného v Británii. Bol to riskantný experiment, ktorý mohol spôsobiť porušenie Warwickovho mozgu – navyše predtým nebol odskúšaný na zvieratách. Bol však úspešný a ukázal, že ľudia a stroje sa od seba neodlišujú až do takej miery, ako sme si mysleli.

  10. Budúcnosť vzdelávania

    Vyššie načrtnuté smery vývoja sú relevantné pre mnohé oblasti nášho života. Obzvlášť dôležitá je oblasť vzdelávania. Ako som už vysvetlil vyššie, genetické modifikácie a modifikácie vzdelávania sú štrukturálne podobné procesy a relevantnosť génovej analýzy nesmie byť podceňovaná. Obe budú hrať hlavnú rolu v budúcnosti rodičovskej výchovy. Tieto smery vývoja však zohrajú hlavnú rolu aj v budúcnosti humanitných štúdií, ktoré sa musia pretransformovať na niečo, čo nazývam metahumanitné štúdiá. Humanitné štúdiá stále uznávajú dualistický spôsob uvažovania. V súčasnosti však stávajú stále relevantnejšími nedualistické prístupy. Metahumanitné štúdiá nenahrádzajú dualistické prístupy nedualistickými, no hlásajú inkluzívny spôsob uvažovania, prezentovaním dualistických, ako aj nedualistických prístupov. Čo to presne znamená, si ukážeme na zrode a zániku dualistických médií.
    Zrod dualistických médií nastal v momente, keď starovekí Gréci vynašli dramatické umenie a začali ho hrať v novozaložených divadlách. Dualizmy sa vytvorili v rôznych oblastiach:

    1. nastalo prísne oddelenie hercov od publika;
    2. oddelenie bolo zdôraznené architektúrou starovekých divadiel, ktorá fyzicky oddeľovala tieto dve skupiny ľudí;
    3. daný spôsob uvažovania bol ešte viac zdôraznený oddelením protagonistov a chóru.

    Táto tradícia pretrvala počas histórie až do 20. storočia, kedy začalo získavať väčšiu relevantnosť nedualistické uvažovanie. Jeden z najvýraznejších, fascinujúcich a relevantných príkladov je metatelový projekt, ktorý režíroval španielsky umelec a intelektuál Jaime del Val. Najprv si pozrite jeho Pangender Cyborg video na Youtube a potom stránky www.metabody.eu a www.metahumanism.eu.

  11. Automatizácia a budúcnosť práce

    Spomenuté smery vývoja majú zásadný dopad aj na budúcnosť práce. Podľa štúdií je pravdepodobné, že polovica súčasných zamestnaní v USA bude v priebehu nasledujúcich desiatich až dvadsiatich rokov automatizovaná. Dôsledky tejto informácie sú enormné, či už pre ekonómov, právnikov alebo politikov. Bude nutné uzákoniť nepodmienený základný príjem pre všetkých? Nie nutne, pretože to, či ľudia stratia svoju prácu, alebo nie, bude závisieť od rozhodnutia politikov. Tak či tak je to problém, ktorým sa budeme musieť zaoberať všetci. Už dnes však existujú funkčné spôsoby nepodmieneného základného príjmu pre všetkých.

  12. Technológie: Prostriedok, alebo zmysluplná ľudská aktivita?

    Z heideggerovského pohľadu vychádza pomerne rozšírená obava, že je nebezpečné brať technológie iba ako prostriedok na dosiahnutie cieľa. Mali by byť naopak súčasťou zmysluplných ľudských aktivít. Toto tvrdenie vedie k požiadavke, aby dominujúce filozofické koncepty v našej politickej praxi boli preformulované a teda viedli k zmysluplnému spôsobu myslenia. Napriek tomu, že vyššie uvedenej obave rozumiem, nezdieľam ju. Nemyslím si, že odklon od systému, ktorý je úzko spojený so slobodou, rovnosťou a solidárnosťou by bol v náš prospech. V tomto smere som za to, aby sme nerobili nič. Nihilizmus vo všetkých svojich formách (či už aletický, alebo etický) považujem za veľký úspech. Pri každom pokuse prekonať nihilizmus totiž vytvárame nové, nebezpečné paternalistické štruktúry. Je dôležité uvedomiť si, že ako obyvatelia osvietených krajín žijeme vo veľmi špecifickej kultúrnej doméne. Počas našej histórie to tak zväčša nebolo a v mnohých krajinách to tak nie je ani v súčasnosti. Pred tisícimi rokmi mali politickí a náboženskí lídri právo rozhodovať o koncepte dobra, podľa ktorého majú občania žiť svoje životy. Počas osvietenstva politici, umelci, vedci, vynálezcovia i bežní občania zvádzali boj o svoje právo žiť podľa vlastného, osobitého konceptu dobra. Tak sa dosiahlo uznanie normy negatívnej slobody, teda absencie obmedzenia žiť výlučne podľa určitého konceptu dobra. Som šťastný, že norma slobody bola všeobecne uznaná a akceptovaná ako zásadný úspech ľudstva, pretože sa tak môžeme vyhnúť morálne problematickým a násilným spôsobom zaobchádzania s ostatnými. Je to skvelý, neobyčajný a chvályhodný úspech a ja urobím všetko pre to, aby som dal najavo, aký je výnimočný. Ak budeme slobodu považovať za takýto úspech, budeme sa môcť zodpovedne postaviť výzvam, ktoré nás v budúcnosti nutne čakajú.