Prof. Dr. Stefan Lorenz Sorgner vyučuje filozofiu na John Cabot University v Ríme a je riaditeľom a
spoluzakladateľom organizácie Beyond Humanism Network. Pôsobí ako odborný asistent na Institute for
Ethics and Emerging Technologies (IEET), ako výskumný pracovník na EWHA Institute for the Humanities
v Soule a ako hosťujúci lektor v Centre etiky na Friedrich-Schiller- Universität v Jene. Hlavnými oblasťami
jeho výskumu sú Nietzsche, filozofia hudby, bioetika, meta-, post- a transhumanizmus. Okrem iných je
autorom knihy Metaphysics without Truth – On the Importance of Consistency within Nietzsche’s
Philosophy. (Utz Verlag, Mníchov 1999 a University of Marquette Press, Milwaukee WI. 2007, rev.);
Menschenwürde nach Nietzsche: Die Geschichte eines Begriffs. (WBG, Darmstadt 2010);
Transhumanismus: “Die gefährlichste Idee der Welt”!?. (Herder, Freiburg i. Br. 2016); Ranisch,
Robert/Sorgner, Stefan Lorenz (ed.) (2014): Post- and Transhumanism: An Introduction. (Peter Lang,
New York et al.). Je taktiež šéfredaktorom a zakladateľom vedeckého časopisu “Journal of Posthuman
Studies: Philosophy, Media, Technology”, ktorý bude od roku 2017 vychádzať vo vydavateľstve Penn
State University Press.

Posthumánne Perspektívy

V posledných dekádach sa objavili rôzne posthumánne teórie. Potvrdzujú
široký diapazón pohľadov, no navzájom sa zhodujú v nasledovných troch
poznatkoch:

  1. Odklon od dualistickej k nedualistickej antropológii;
  2. Veľký nárast antropotechník ponúkajúcich možnosť vylepšenia schopností človeka,
    takže šanca na vznik postčloveka narastá;
  3. Postčlovek môže vzniknúť prostredníctvom digitálnych technológií, alebo s pomocou biotechnológií, pričom relevantnou je najmä oblasť genetiky. Tieto tri hlavné poznatky vedú k mnohým intelektuálnym, sociálnym politickým, etickým a ekonomickým výzvam, o ktorých budem hovoriť v rámci mojej prednášky.


https://www.youtube.com/watch?v=9Vpb-uKfmPo

Posthumánne perspektívy

 

Žijeme v dobe, kedy sa menia paradigmy v mnohých oblastiach života a sveta.   V tomto kontexte je mimoriadne dôležitý zrod posthumánnej perspektívy. Súvisí s nasledujúcimi skutočnosťami:

  1. odklon od dualistickej antropológie k nedualistickej;
  2. veľký nárast antropotechník ponúkajúcich možnosť vylepšovania schopností človeka, čo zvyšuje šance na vznik postčloveka;
  3. postčlovek môže vzniknúť prostredníctvom digitálnych technológií alebo biotechnológií, pričom relevantnou je  najmä oblasť genetiky.

Tieto  skutočnosti vedú k mnohým intelektuálnym, sociálnym, politickým, etickým a ekonomickým výzvam. V nasledujúcom texte sa budem venovať rôznym vynárajúcim sa otázkam. Ponúknem širokú paletu intenzívnych intelektuálnych stimulov a predstavím možnosti, ako k nastoleným otázkam zmysluplne pristupovať. Možno nebudete súhlasiť so všetkými navrhovanými riešeniami, no prinajmenšom si uvedomíte veľký význam diskutovaných oblastí. Myslieť si, že vývoj o ktorom hovorím nenastane a snažiť sa, aby spomínané technológie neboli vyvinuté, nie je realistické – ak sa tak nestane vo vašej krajine, stane sa tak niekde inde. Ak vedci a inžinieri nedostanú povolenie robiť výskum v žiadnej krajine, vytvoria si trvalé obydlia v oceáne, mimo právneho dosahu štátov -naftové plošiny a plávajúce ostrovy sú pre tento účel ako stvorené. Kandidát na prezidenta Spojených štátov amerických za novozaloženú transhumanistickú stranu Zoltan Istvan publikoval v roku 2013 knihu „Transhumanistická stávka”. Píše v nej  o možnostiach tzv. seasteadingu[1]  a jednoznačne stojí za prečítanie. Nieže by som súhlasil so všetkými prezentovanými myšlienkami, ale skôr z dôvodu  rozšírenia obzorov pokiaľ ide o množstvo variant, ako môže vyzerať naša budúcnosť. V nasledujúcich častiach budete vystavení spŕške podnetov načrtne najdôležitejšie problémy, ktorými sa budeme musieť zaoberať v blízkej budúcnosti.

 

  1. Nedualistické chápanie ľudských bytostí

Zarathustra možno ako prvý striktne rozlíšil dobro a zlo. Uvedené kategorické rozlíšenie sa v mnohých filozofiách spája s kategorickým dualistickým rozlíšením, presnejšie s presvedčením, že všetky ľudské bytosti tvorí  nehmotná duša, vedomie či myseľ a materiálne telo. Táto myšlienka dominovala západnej filozofii prinajmenšom od Platóna, ktorý jasne oddelil svet ideí prístupný cez  myslenie a svet zmyslový, v ktorom žijeme. Akceptovala ju väčšina západných filozofov, no každý z nich si ju prispôsobil vlastnému chápaniu. Podľa Platóna i stoikov majú všetky ľudské bytosti racionálnu dušu. Pre stoikov to však bol dôvod, prečo si všetci ľudia majú byť z hľadiska morálky rovní, čo zas nebola  Platónova perspektíva. Descartes súhlasil s presvedčením stoikov, že ľudské bytosti majú racionálnu dušu no tvrdil, že dušu ako takú majú iba ľudské bytosti. Podľa neho zvieratá pozostávajú výlučne z hmoty. Stoici i Platón na druhej strane tvrdili, že existujú rôzne typy duší, vlastné napríklad zvieratám či rastlinám. V mnohých ohľadoch sa Kant prikláňa k Descartesovmu ponímaniu zvierat a ľudských bytostí, no Kant tieto závery používa na vytvorenie komplexnej etiky – etiky, ktorá sa aj v súčasnosti považuje za všeobecne platnú a dokonca  slúži ako intelektuálny základ nemeckého práva, ktoré je založené na koncepte ľudskej dôstojnosti. Tomuto konceptu  porozumieme iba v prípade, že aspoň trochu rozumieme Kantovej etike. Jedine ľudské bytosti majú dôstojnosť. K zvieratám, rastlinám a kameňom sa správame ako k veciam. Všetky sú predmetom  vecného práva. Práve rozlíšenie medzi subjektom a objektom, alebo v morálnej rovine medzi vecami a osobami, je intelektuálne zakotvené v dualistickej antropologickej tradícii, dominujúcej v západných krajinách minimálne od Platónových čias. Spomínané  rozlíšenie má  vážne dôsledky aj v praxi – od zákazu tzv. „peep shows“, cez zákaz zostrelenia uneseného lietadla, ktoré sa rúti na jadrovú elektráreň, až po morálne postavenie zvierat a prípustného zaobchádzania s nimi v rámci  testovania na nich.

Spomínaná antropológia však začala koncom 19. storočia strácať vierohodnosť najmä kvôli myšlienkam prezentovaným Darwinom, Nietzschem a Freudom. Už sa – v súvislosti s našim ontologickým stavom – nepovažujeme za kategoricky oddelených od tohto sveta. Už netvrdíme, že máme hmotné telo a nehmotnú dušu. Ide do istej miery o skromnejší typ uvažovania, opúšťajúci tradičnú ľudskú namyslenosť, ktorá predpokladá, že vo svete máme výnimočné postavenie. Neznamená to, že my, ľudia, nemáme  jedinečné vlastnosti. Ľudskú reč sa dokážu naučiť iba ľudia. No aj zvieratá majú  jedinečné vlastnosti. Upírie netopiere dokážu rozpoznať krv prostredníctvom infračervených senzorov. Je to ich zvláštna schopnosť. Aj zvieratá môžu mať zvláštne danosti. Odklon od tradičnej antropológie znamená odklon od tézy, že v nehmotnom svete participujú výlučne ľudské bytosti a je im z tohto dôvodu prisudzovaná osobnosť, kým všetky ostatné bytosti sú považované za veci či objekty. Na právnej úrovni to však stále tak funguje, či už v Nemecku alebo v iných krajinách.

Netvrdím, že by sme v oblasti práva mali dualistickú antropológiu nahradiť nedualistickou, pretože tak by sme iba nahradili jeden fundamentalistický pohľad ďalším, pričom ani jeden z nich nemá podporu u všetkých občanov. Táto myšlienka skôr smeruje k môjmu návrhu, že  tvrdé antropologické a ontologické postoje tohto druhu by nemali byť súčasťou liberálnych demokracií, pretože sú v konflikte s pluralitou svetonázorov existujúcou v súčasných liberálnych demokraciách. Práve tento posun je zásadný pre všetky ostatné možnosti vývoja, o ktorých budem hovoriť. Ak sa vnímame len ako mierne odlišné bytosti  od všetkých ostatných zvierat znamená to, že tak, ako sa ony evolučne vyvinuli, vyvíjame sa aj my. Tak, ako môžu vyhynúť zvieracie druhy, môžeme vyhynúť aj my, ak sa adekvátne neadaptujeme podmienkam. Ak sa neprispôsobíme neustále sa meniacemu prostrediu vyhynieme – to znamená vyvinutejší ľudia, smerovanie k postčloveku, predstavitelia nového druhu  ak budeme mať šťastie. Toto je jeden z hlavných dôvodov, prečo sú pre nás technológie veľmi  dôležité, no v žiadnom prípade to nie je jediný dôvod, prečo by sme ich mali používať.

 

  1. Osobnosť pre zvieratá, robotov a umelú inteligenciu

Jedným z dôsledkov popísaného nového pohľadu na ľudské bytosti je význam upustenia konceptu druhovej nadradenosti Peter Singer mal pravdu, keď hovoril, že prisudzovanie osobnosti jedine a výlučne ľudským bytostiam implikuje koncept druhovej nadradenosti. Morálne uznanie by malo závisieť od morálne relevantných spôsobilostí a nielen od toho, či je niekto súčasťou konkrétneho druhu. Nestotožňujem sa so Singerovým protinávrhom, ktorý väčšina liberálne zmýšľajúcich ľudí nepovažuje za prijateľný, ale i tak je to krok  správnym smerom. Osobne navrhujem prepojenie  troch pilierov: všeobecne zdieľanej morálnej intuície, najnovších vedeckých poznatkov a  uznania významu  negatívnej slobody. Tieto tri piliere by  mali vytvoriť  solídne základy potrebné pre zhodnotenie morálneho postavenia akejkoľvek entity. Do úvahy tiež  musíme brať  aj závislosť na konkrétnej kultúre. K nastoleným témam pristupujem  naratívne a hermeneuticky, zdôrazňujúc význam diskurzu a uznávajúc dôležitosť spomínaných  pilierov, berúc do úvahy, že sociálne situácie a morálne súdy sa neustále menia , a že tieto zmeny môžu ovplyvňovať  právne posúdenie rôznych entít z právneho hľadiska. Toto riešenie je zároveň  procedurálne, teda nekladie si za cieľ doviesť veci k dokonalosti, uznávajúc význam  pohybu a zmeny v oblasti morálky.

Môj postoj dokáže integrovať nové udalosti a súvislosti, napríklad vytvorenie hybridov. Veľká Británia umožnila vytvárať chiméry vytvorené  z ľudí a zvierat pod podmienkou, že budú zničené do dvoch týždňov od svojho vzniku. Prečo by však mali byť zničené? Nemáme  základy na posúdenie morálneho postavenia  hybridných entít. Nestoja proti ľudskej dôstojnosti, keďže tieto entity nie sú ľudskými bytosťami, môžu však mať obrovský potenciál.  Holandským vedcom sa už podarilo geneticky kultivovať ryby druhu Dánio pruhované tak, že dokážu využívať fotosyntézu ako zdroj príjmu energie. Ryby síce v rámci  procesu mierne zozelenejú, no funguje to. Z genetického hľadiska nie sú tieto ryby zásadne odlišné od ľudí. Našou budúcnosťou možno sú  malí zelení mužíci z Marsu.

Musíme si ešte priznať, že už v súčasnosti sme hybridmi. Naša koža a tráviaci trakt obsahujú obrovské množstvo baktérií a iných mikróbov. V ľudskom tele sa nachádza viac buniek iného pôvodu, než ľudského, bez ktorých by sme neboli schopní prežiť. Tento poznatok má zváštny význam  pre budúcnosť xenotransplantácií. Transrodová transhumanistka Martine Rothblattová vlastní prasaciu farmu, ktorej cieľom je  geneticky modifikovať prasatá tak, aby sa ich pľúca dali  transplantovať človeku bez rizika odmietnutia ľudským organizmom. Prebiehajúce experimenty vyzerajú sľubne. Záujem Rothblattovej o túto oblasť pramení hlavne z toho, že jej dcéra trpí životu nebezpečným pľúcnym ochorením.

Posun od kategorického prisudzovania výnimočného  postavenia výlučne ľudským bytostiam môže vzhľadom na vývoj v ostatných rokoch znamenať, že osobnosť budeme musieť čoskoro priznať aj počítačom a umelej inteligencii. Vedci sa súčasnosti snažia zistiť, či fenomén vedomie je založený na komplexnosti neurónových štruktúr na základe pokusov, v rámci ktorých sa  snažia o počítačové imitácie komplexnosti mačacieho mozgu. Dalo by sa  však aj povedať, že vedomie nie je nutnou podmienkou na získanie výnimočného  morálneho postavenia. Ako sa máme správať k super-inteligentnému počítaču? Túto dilemu vynikajúco ilustruje postava Datu zo seriálu Star Trek. Data je super-inteligentný a táto schopnosť mu navyše poskytuje  vysokú mieru autonómie. Ak by sme autonómiu považovali  za základ dôstojnosti a osobnosti, je potom vysoká miera  autonómie základom pre post-osobnosť? Nemusíme sa však zamerať na tak  komplexnú bytosť, akou je Data. Predstavme si vyvinutého človeka, ktorý má schopnosť nanovnímania, teda nielen že je schopný cítiť povrch stola, ale aj jeho hlbšie štruktúry, napr. atómy. Takáto bytosť by tiež bola  náchylnejšia trpieť. Ak sa morálka  spája so schopnosťou trpieť, neboli by sme  potom povinní priznať takejto bytosti  postavenie post-osobnosti? Na druhej strane treba povedať, že význam rovnosti ako kultúrnej normy neustále narastá. Mohlo by to znamenať, že vyvinutejšie bytosti sa dočkajú úspechov spojených s normami v oblastiach slobody a rovnosti.

 

  1. Zánik morálneho zákazu správať sa k osobe ako k veci, keďže rozlíšenie na osoby a veci už vo svojej tradičnej forme neexistuje

Rozlišovanie na osoby a veci, ktorého základy môžeme nájsť v Kantovej filozofii, má mnoho univerzálnych morálnych dôsledkov. Jedným z nich je morálny zákaz správať sa k osobe ako k veci. V Nemecku tento princíp znamená, že tzv. „peep shows“ sú zákonom zakázané  a rovnako je  zakázané zostreliť unesené lietadlo  rútiace sa na jadrovú elektráreň, ak je na palube aspoň jeden nevinný človek. V oboch prípadoch totiž hrozí, že by bol človek považovaný za vec. V prípade uneseného lietadla by nevinný pilot zomrel tak či tak a zostrelením lietadla by sa zachránili milióny ľudských životov. No v prípade, že by sa štát kvôli záchrane miliónov životov rozhodol lietadlo zostreliť, musel by nutne nevinného pilota považovať iba za vec. Takéto utilitárne výpočty sú v rozpore s etikou ľudskej dôstojnosti a tradičného ponímania osobnosti, čo vedie k spomínanému morálnemu zákazu. No ak tradičný rozdiel medzi osobou a vecou platiť prestáva, nie je možné aplikovať ani morálny zákaz. Z toho vyplýva, že musíme nájsť nové základy morálnych princípov, čo nie je práve jednoduché, keďže tradičné chápanie rozdielu medzi osobami a vecami je súčasťou mnohých právnych noriem a zásadným spôsobom ovplyvňuje  náš život a svet ako taký. Je to úloha, s ktorou sa budeme musieť vysporiadať, aby sme dokázali morálne tvarovať našu budúcnosť.

 

  1. Pluralita dobra

Keď začneme novú antropológiu brať vážne a uvedomíme si, že na evolučných procesoch sa zúčastňujú všetky aspekty nášho bytia, musíme si nanovo zodpovedať otázku: Čo to znamená žiť dobrý život? Niektorí transhumanisti navrhujú silné koncepty dobra, ktoré sa opierajú o  renesančný ideál. Všetci chceme byť inteligentní, krásni, silní, zdraví a mať iné silné stránky spájané  s renesančným ideálom ľudskej dokonalosti, a to i napriek tomu, že tento ideál nemusí byť pre všetkých  dosiahnuteľný. Iní liberálni či naturalistickí bioetici, napr. Julian Savulescu, sa skôr riadia princípmi zdravého rozumu. Podľa neho žijete dobrý život, ak máte nasledovné charakteristiky:

  1. nie ste postihnutí, pričom postihnutie je chápané ako charakteristika závislá od kontextu;
  2. nemáte predpoklad na psychické poruchy;
  3. máte dobré zdravie;
  4. máte schopnosť komunikácie, dobrú pamäť a empatiu;
  5. máte vysokú inteligenciu.

Nepovažujem však tento návrh za prijateľný, pretože univerzálna platnosť znamená, že platí rovnako, vždy a pre všetky ľudské bytosti na celom svete. Ja sa najviac stotožňujem  s radikálne pluralistickým výkladom dobrého života. Ľudia sa stávajú autentickými iba vtedy, ak načúvajú a konajú v súlade so svojimi psycho-fyziologickými potrebami. Pozrime sa na nasledujúce typy konania založené na autentických prianiach: (1) osoba A, ktorá si želá zomrieť; (2) osoba B, ktorá si želá odstrániť svoju zdravú nohu; (3) osoba C, ktorá si želá zjesť kúsky vlastného tela; (4) osoba D, ktorá sa nechce vyliečiť zo svojej maniodepresívnej poruchy; (5) osoba E, ktorá vníma svoju hluchotu ako výhodu, nie ako postihnutie. Zoznam príkladov by mohol pokračovať. Pokiaľ by všeobecne platil koncept renesančného ideálu alebo prístup uplatňovania zdravého rozumu, tieto želania by nemohli byť  uznané za autentické – museli by byť vnímané ako pohnútky chorej mysle.

Nemyslím si, že to tak nutne musí byť. Ak tvrdíme, že tieto priania sú pohnútkami chorých myslí, s dotknutými osobami zaobchádzame paternalisticky a násilne: ich priania nie sú považované za ich vlastné a ostatní tvrdia, že vedia lepšie, čo je pre nich dobré, než oni sami. Tento spôsob zaobchádzania s ľuďmi považujem za veľmi problematický, pretože nezohľadňuje  inakosť prianí ostatných ľudí. Na jednej strane existujú kultúrne dominantné paradigmy na to, ako viesť dobrý život; na druhej strane však existujú individuálne psycho-fyziologické potreby, ktoré nemusia nevyhnutne  korešpondovať so všeobecnými požiadavkami. Tehotná žena, ktorá chce mať sex s inými mužmi než  otcom jej dieťaťa; študent, ktorý si užíva pohlavný styk s viacerými ľuďmi naraz; mladé dievča, ktoré túži po erotických zážitkoch so ženou o tridsať rokov staršou, než je ona. Ani jedna z týchto túžob nenapĺňa väčšinovo uznávanú predstavu dobrého života, no existujú ľudia, ktorí ich majú. Pristupovať k nim, ako by si nerozumeli s odôvodnením,  že tento typ konania nekorešponduje s pravdivým konceptom dobrého života v našej kultúre je agresívne, násilné a paternalistické. Sprvu som tiež nedokázal  prijať predstavu, že nepočujúca osoba nie je postihnutá, ale len odlišná. No keď som si uvedomil, koľko je na svete rôznych  preferencií, možností, vkusu a kultúr pochopil som, aké je dôležité akceptovať, že pre inú ľudskú bytosť môžu byť dôležité iné schopnosti a  zaujímavé  iné tvary.

Tento prístup sa dotýka aj narábania s konceptom rodiny. Dobrým príkladom je možnosť stvorenia detí, ktoré majú troch biologických rodičov. Veľká Británia je prvou krajinou na svete, ktorá povolila technológie potrebné k stvoreniu  takýchto detí. Ide o  veľmi jednoduchú technológiu, pomocou ktorej sa odstráni jadro jedného ženského vajíčka a nahradí sa jadrom iného vajíčka. Takto je možné vylúčiť riziko prenosu mitochondriálnej genetickej poruchy  z matky na  dieťa. Mytochondrie nie sú v jadre, no v okolitej cytoplazme. Vajíčko sa následne oplodní a tak vznikne  dieťa s troma biologickými rodičmi. Veľká Británia túto procedúru povolila výlučne matkám s mitochondriálnymi poruchami. Metóda by však mohla byť užitočná aj pre lesbické páry alebo dve ženy a muža, ktorí by splodili biologicky príbuzné dieťa. Ak by traja dospelí ľudia takýmto spôsobom splodili biologicky príbuzné dieťa, prečo by nemali mať možnosť uzavrieť manželstvo, v prípade, že si to želajú? Dospelí ľudia a biologicky príbuzné dieťa tvoria vo väčšine kultúr základ toho, čo je z právneho hľadiska definované ako rodina. Tento príklad ilustruje  zásadný sociálny dosah  posthumánnej perspektívy.

 

  1. Sebaprekonávanie a dobrý život

Je možné definovať isté nároky na život, ktoré platia pre väčšinu ľudí. Najčastejšie spomínanými sú  pevné zdravie a dlhovekosť. S pocitom naplnenia sa ešte spája  neustále sebaprekonávanie. Skúsme sa si to ilustrovať  na príklade. Život dieťaťa pod ochranou rodiny je jednoduchší než život študenta. Ak by ste sa však spýtali študentov, či by chceli stať znovu deťmi, väčšina z nich by túto ponuku odmietla, pretože si vážia svoje nadobudnuté kognitívne schopnosti, inteligenciu a skúsenosti. Sú to zvnútornené statky, ktoré keď raz ľudia nadobudnú, nechcú sa ich vzdať.  Tak, ako  si deti  nevedia predstaviť, aké to bude byť študentmi, nevedia si študenti predstaviť, aké to bude byť postľuďmi. Ak by však táto analógia platia, existuje silný predpoklad, že len čo by ste sa stali  postčlovekom už by ste nechceli byť študentom.

 

  1. Autonómne sebaprekonávanie a heteronómne sebaprekonávanie

Treba si uvedomiť, že používanie spomínaných technológií by nemalo byť  právne obmedzené na  jeden vopred predurčený spôsob. Určite sa zhodneme, že život v liberálnej a pluralistickej spoločnosti je skvelým úspechom. Z povahy takejto spoločnosti vyplývajú dve možnosti, ako novovznikajúce technológie používať: prostredníctvom autonómneho sebaprekonávania respektíve heteronómneho sebaprekonávania. Druhá možnosť však nedáva  politickým a náboženským lídrom možnosť rozhodovať o tom, kto smie byť modifikovaný, ale týka sa jedinečného vzťahu rodiča a dieťaťa, v ktorom sú takéto rozhodnutia potrebné a užitočné. Môže sa však stať, že niektoré technológie sa stanú natoľko lacné  a dostupné, že budú všeobecne akceptované – napr. používanie smartfónov či počítačov pri písaní esejí na univerzitách. Vďaka tomuto vývoju je prakticky nemožné nepoužívať niektoré technológie, pokiaľ žijete v technologicky vyspelej  krajine, pričom však  vývoj  vždy závisí od výhod konkrétnej technológie.

 

  1. Budúcnosť založená na silikóne verzus budúcnosť založená na uhličitanoch

Najdôležitejšími a najperspektívnejšími technológiami súčasnosti sú technológie založené na silikóne a uhličitanoch – napr. genetické technológie a IT technológie. V prvom prípade majú ľudia možnosť prekonať vlastné hranice vyvinutím nových, doteraz nepoznaných schopností, resp. zvýšiť šance na vyvinutie nového druhu. V druhom prípade môžu uskutočniť kybertechnologické modifikácie  a možno dokonca „nahrať“ myseľ do iného objektu.

 

  1. Génové technológie

Aj keď sa z filozofického hľadiska nedá vylúčiť možnosť „nahratia“  mysle , zastávam názor, že napredovanie ľudstva sa  bude poberať ďalej v smere existencie založenej na uhličitanoch, prepojenej  predovšetkým na  výskum v oblasti genetiky. Najrelevantnejšími oblasťami v tomto smere sú syntetická tvorba génov, génová modifikácia (najmä CRISPR/Cas9), génová selekcia a analýza génov.

Syntetická biológia je pokusom vytvoriť biologicky úspešné systémy. Najdôležitejší výskum v tomto smere urobil Craig Venter. Vytvoril čiastočne syntetický živočíšny druh, ktorý sa snaží patentovať, či vyvoláva etickú debatu o patentovaní a génoch. Venter o sebe tiež tvrdí, že ako prvý vytvoril syntetický život. Komisia prezidenta pre štúdium bioetických otázok však nesúhlasí, že ide o skutočné vytvorenie života. Blízkou oblasťou je biohaking – hnutie amatérskych biológov, ktorí sa pomocou  ľahko  dostupných metód a technológií snažia sekvencovať DNA. Obe oblasti v zaznamenávajú v súčasnosti ohromný rozmach, a tak sa k nim oplatí  vyhľadať  viac informácií.

Odlišnou, no omnoho diskutovanejšou oblasťou sú genetické modifikácie. Ostatných  pätnásť rokov sa o genetických modifikáciách vedú intenzívne etické debaty a väčšina popredných svetových vedcov už k tejto téme zaujala postoj. Z bio-konzervatívneho pohľadu je najzaujímavejšou analýza a postoj Jürgena  Habermasa. Ten považuje genetické modifikácie na terapeutické účely za morálne prijateľnejšie vzhľadom na ich  širokospektrálny cieľ. Využívanie  genetických modifikácií na účely vylepšenia však považuje za morálne neprijateľné, pretože v takom prípade je s osobami narábané ako s objektmi. Habermas tiež sformuloval niekoľko dôvodov prečo  zamietnuť  silnú argumentáciu v prospech  genetického vylepšovania, ktorá ho spolu s tradičným vzdelávaním považuje za štrukturálne podobné postupy. V oboch prípadoch rozhodujú v mene svojich detí rodičia. Habermas však tvrdí, že kým genetické modifikácie sú vždy nezvratné, modifikácie vo vzdelávaní sú vždy reverzibilné. Súčasný výskum génov, najmä v oblasti epigenetiky dokazuje, že obe premisy sú vysoko pochybné, ak nie úplne nesprávne. Z toho vyplýva opodstatnenosť tvrdenia,   že genetické modifikácie a tradičné vzdelávanie sú štrukturálne podobné procesy. Keďže  štrukturálne podobné procesy by sa mali vnímať analogicky aj z hľadiska morálky, dá sa povedať, že genetické a vzdelávacie modifikácie môžu byť morálne odsúdeniahodné, ako aj chvályhodné, z čoho zasa vyplýva, že genetické modifikácie nemusia byť nutne morálne nevyhovujúce. Toto  krátke zhrnutie argumentácie som rozpracoval  v mojom článku v Journal of Evolution and Technology z roku 2015. Nezabúdajme, že v súčasnosti nie je možné realizovať genetické modifikácie   denno-denne. Výskumy však dokazujú, že je možné ich  úspešne realizovať  aj bez vedľajších účinkov. Znamená to, že je iba otázkou ďalšieho výskumu než sa táto technológia stane spoľahlivou.

Ďalšou samostatnou témou je génová selekcia. Treba zdôrazniť, že táto technológia je spoľahlivá už v súčasnosti. Predpokladá oplodnenie in vitro, teda proces, kedy je vajíčko oplodnené spermiou v Petriho miske. Po niekoľkonásobnom delení oplodneného vajíčka je možné odobrať bunečnú vzorku, podrobiť ju genetickej analýze a získať tak množstvo informácií  napr. charakterové črty, informácie o zdravotnom stave alebo o citlivosti na niektoré druhy liekov. Následne je možné sa rozhodnúť, či oplodnené vajíčko z ktorého bola odobraná vzorka má, alebo nemá byť implantované do maternice. V tomto kontexte sa diskutuje o niekoľkých otázkach: Aké je morálne postavenie oplodneného vajíčka? Aké je postavenie analyzovanej bunky, ktorá je následne zničená? Je vôbec morálne selektovať oplodnené vajíčko po oplodnení in vitro a následnej predimplantačnej genetickej diagnostike? Habermas odpovedá podobne ako v prvom prípade: je to nemorálne, pretože sa s osobou  nakladá ako s objektom a tým pádom ide o nemorálny postup. Zároveň však netvrdí, že s oplodneným vajíčkom netreba nakladať ako s osobu.  Pre mnohých ľudí je oplodnené vajíčko pozostávajúce z ôsmich buniek iba zhlukom buniek a nemalo by sa  identifikovať  rovnocenne dospelej osobe. Takýto postoj  podporuje fakt, že pri prirodzenom oplodnení sa sedem z desiatich oplodnených vajíčok nikdy neuchytí, no odíde z tela počas menštruácie. Zároveň si treba  uvedomiť, že aj výber oplodneného vajíčka a výber partnera na splodenie dieťaťa sú  štrukturálne podobné procesy. Tak, ako by štát nemal zasahovať do voľby partnera na splodenie dieťaťa by nemal by zasahovať do výberu oplodneného vajíčka po oplodnení in vitro a následnej predimplantačnej genetickej diagnostike.

Ešte dôležitejšou metódou než génová selekcia je génová analýza. Pokrok v tejto oblasti je aj vzhľadom na paralelný pokrok v mapovaní génov značný. , Metóda génovej analýzy dokáže  identifikovať pravdepodobnosť získania určitého typu ochorenia alebo akým spôsobom bude vaše telo reagovať na farmakologické produkty a odhalí  čo-to o vašich silných a slabých stránkach. Nechať si urobiť génovú analýzu je vo váš prospech. Na základe jej výsledkov môžete zmeniť svoj život tak, aby  vaše životné ciele boli v súlade s vašimi genetickými dispozíciami. Navyše cena analýzy stále klesá. Otvára sa tu však   otázka génového súkromia, resp. rozplývania sa konceptu génového súkromia. Problém je už teraz zjavný. Pozrime sa na právny systém v Nemecku. Ak chcete uzavrieť poistenie, ktoré je pre poisťovňu vysoko rizikové,  v súčasnosti je z právneho hľadiska existuje povinnosť sprístupniť informácie o absolvovanej génovej analýze. To znamená, že každý, kto zvažuje uzavretie takéhoto poistenie realisticky nemôže podstúpiť riziko podstúpiť génovú analýzu napriek tomu, že by takáto analýza mohla byť v ich osobný prospech.

Nie sme  jediní, kto má záujem o naše genetické informácie – môžu byť veľmi  zaujímavé napríklad  pre našich potenciálnych budúcich zamestnávateľov, poisťovacie spoločnosti, alebo štát. Údaje budú spracované digitálne, teda budú dostupné verejne, pretože je dôvodné sa domnievať, že hneď, ako  je niečo dostupné v digitálnej forme na internete, už nejde o  súkromnú informáciu – stane sa súčasťou internetového panoptika. Problém však siaha ešte hlbšie, pretože naše genetické informácie zdieľajú mnoho spoločných čŕt s genetickými informáciami našich príbuzných. Ak aj nechceme genetické informácie poskytnúť my sami, je možné sa k nim dostať cez nášho brata, s ktorým možno už roky nekomunikujeme. Alebo sa ich rozhodneme zverejniť, pretože chceme lepšie spoznať náš rodokmeň a nevedomky tak poskytneme aj informácie o svojej sestre, napriek tomu, že ona si ich zverejniť neželá. Otázka génového súkromia je dôležitou bránu do budúcnosti technologického vývoja.

A tu dochádza k prelínaniu sveta génových a počítačových technológií. Dokážeme získať podrobné genetické dáta, ktoré poskytujú informácie o našej fyziológii a podrobné počítačové dáta, ktorými vieme odhaliť dôležité psychologické informácie. Okrem toho priemyselné kamery a softvér na identifikáciu tvárí , stopy telefonických hovorov a GPS dáta z navigačných systémov v našich autách zaznamenávajú  mapy nášho pohybu. Dáta z týchto troch oblastí sa digitálne uchovávajú a spracúvajú cez internet, čo z nich opäť robí verejne dostupné informácie. Všetky základné aspekty našej osobnosti sa odhaľujú v internetovom panoptiku – mieste, kde sú uväznení všetci obyvatelia technologicky vyspelých krajín. Táto situácia je veľmi nepríjemná a hneď, ako  si ju v plnej miere uvedomíme, mení naše správanie, pretože si začneme  permanentne uvedomovať možný právny alebo morálny postih za akýkoľvek čin, ktorý urobíme. Riešenie tejto situácie však zatiaľ neexistuje. Som toho názoru, že najlepšie sa s ňou dá vyrovnať nasledovne: na jednej strane sú podrobné dáta veľmi užitočné, pretože nám poskytujú množstvo nových vhľadov a informácií. Na druhej strane sa obávame sankcií za naše činy. No v momente, kedy spoločnosť akceptuje radikálny koncept dobra a aj ho  právne implementuje, už sa nebude treba  obávať spoločenských či právnych sankcií a zároveň budeme môcť získavať nové vhľady na základe podrobných informácií. Najlepší spôsob, ako žiť dobrý život v internetovom panoptiku je sprostredkovať ľuďom význam  negatívnej slobody ako normy a prijateľnosti radikálnej plurality dobra.

 

  1. Informačné technológie

Budúcnosť založenú na  uhličitanoch sme si už zadefinovali, teraz si  povieme niečo o budúcnosti založenej na silikóne, kyborgoch a umelej inteligencii. Kybernetické vylepšenia, umelá inteligencia, super-inteligencia a nebezpečenstvo  vyhynutia ľudí, nahrávania  mysle, kryonika a nesmrteľnosť sú všetko  témy, ktoré ľudia zvyknú spájať s posthumánnymi perspektívami. Rád by som upozornil na niekoľko myšlienok, ktoré v tejto oblasti považujem za hodné pozornosti.

Pri diskusiách o transhumanizme sa obyčajne ako jedna z prvých tém otvorí nesmrteľnosť a nahrávanie, tzv. „uploadovanie“ mysle, ako ste to napríklad mohli vidieť vo filme „Transcendence” s Johnnym Deppom. Zdôrazňujem,  že nie všetci transhumanisti zdieľajú túžbu  po možnosti stiahnuť niekoho osobnosť do počítača. Z filozofického hľadiska síce nie je možnosť nahrania  mysle vylúčená, no spája sa s mnohými problémami – napríklad nie je jasné, či v bytosti založenej na silikóne môže existovať život. Je počítačový vírus živou bytosťou? Už samotná úloha definovať, čo je život, je veľmi komplikovaná. V princípe by malo byť možné premiestniť našu osobnosť, keďže v súčasnosti už vieme, že ľudské bunky sa regenerujú každých sedem rokov. Okrem toho, ak sa stotožňujete s nedualistickou neo-spinozovskou ontológiou, medzi počítačom a ľudskou bytosťou neexistuje kategorický ontologický rozdiel. Otázkou však zostáva: je možné premiestniť osobnosť z bytosti založenej na uhličitanoch do bytosti založenej na silikóne? Toto je zložitá otázka. V súvislosti s možnosťou nahrávania mysle navrhujem  počkať na vývoj súvisiacich technológií.

Treba však jednoznačne zdôrazniť že nahranie  mysle neznamená dosiahnuť nesmrteľnosť. Tých, ktorí to tvrdia, neslobodno brať vážne. Nesmrteľnosť v zmysle „nemusieť zomrieť” a „nemôcť zomrieť” nie je možnosť prijateľná z naturalistického, nedualistického hľadiska vnímania sveta (zdieľaného väčšinou transhumanistov, vrátane mňa). Aby ste porozumeli, treba sa na vec pozrieť globálnej perspektívy. Vezmime si dve možnosti budúceho vývoja nášho vesmíru. Možnosť č. 1 – vesmír zamrzne a dôjde k úplnému zastaveniu. Ako by mohol akýkoľvek nahraný („uploadovaný“)človek takýto stav prežiť? Možnosť č. 2 – vesmír skolabuje dosiahnutím nekonečnej hustoty. Ani tu neexistuje realistická možnosť ľudského prežitia. A tak rozmýšľam, ako vôbec môžeme uvažovať o nesmrteľnosti, ak nahliadame na svet z naturalistického hľadiska?

Narábanie s konceptom nesmrteľnosti však dáva zmysel, ak hovoríme o tom, že  nárast dĺžky života je v prospech väčšiny ľudských bytostí. Tu funguje osobná nesmrteľnosť ako utópia, ktorá poukazuje na dôležitosť dĺžky nášho života. Myslím si, že väčšina utópií známych z našej histórie  mala práve túto úlohu. Filozofi ako Platón, Bacon a Marx predstavili svoje koncepty utópie nie preto, že by verili v dosiahnuteľnosť daného stavu, ale preto, aby poukázali na niektoré dôležité aspekty svojich filozofických myšlienok.

Kryonika je ďalšou transhumanistickou témou, ktorou sa príliš nezaoberám, pretože považujem ostatné technológie za sľubnejšie. Kryonika je zachovanie práve zomrelých organizmov pri nízkej teplote s nádejou na ich oživenie v budúcnosti. V tejto súvislosti sa mi zdá najrelevantnejšia nasledovná myšlienka: ak ste mŕtvi, pochovajú vás a už nemáte možnosť oživenia. Ak ste mŕtvi a kryonicky vás zmrazia, existuje možnosť, že vás oživia. Zrejme je teda rozumné zakúpiť si takýto žreb, samozrejme v prípade, ak na to máte dostatok finančných prostriedkov.

Mojimi zdržanlivými pripomienkami nechcem naznačiť, že umelá inteligencia či  kybernetické vylepšenia nemôžu zásadným spôsobom ovplyvniť našu budúcnosť. Je úžasné, čo v tomto smere už v súčasnosti vieme dosiahnuť. Hlboká mozgová stimulácia je veľmi prospešná pre pacientov s Parkinsonovým syndrómom. Rovnako je vysoko efektívna pri depresívnych pacientoch, u ktorých boli všetky ostatné formy liečby neúspešné. Mimoriadne zaujímavý je aj výskum inžiniera Kevina Warwicka. Dovoľte mi opísať jeden z jeho fascinujúcich experimentov. Na pôde Columbia University v New Yorku Warwick pripojil svoj mozog k počítaču cez neinvazívne rozhranie. Počítač bol cez internet pripojený k Warwickovmi vlastnému počítaču na univerzite v Readingu (Veľká Británia), kde bol spojený s mechanickou rukou, ktorá mala na končekoch prstov senzory. Warwick bol schopný pohybovať mechanickou rukou smerom ku stolu iba prostredníctvom svojej myšlienky, sediac v New Yorku. Končeky prstov jeho mechanickej ruky sa dotkli stola a poslali vnem povrchu stola späť do Warwickovho mozgu, takže vedome prežíval, ako sa dotýka stola umiestneného v Británii. Bol to riskantný experiment, ktorý mohol spôsobiť porušenie Warwickovho mozgu – navyše predtým nebol testovaný  na zvieratách. Bol však úspešný a ukázal, že ľudia a stroje sa od seba neodlišujú až do takej miery, ako sme si mysleli.

 

  1. Budúcnosť vzdelávania

Vyššie načrtnuté smery vývoja sú relevantné pre mnohé oblasti nášho života. Obzvlášť dôležitá je oblasť vzdelávania. Ako som už objasnil , genetické modifikácie a modifikácie vzdelávania sú štrukturálne podobné procesy a nesmieme podceňovať relevantnosť génovej analýzy. Obe budú v budúcnosti hrať hlavnú rolu v rodičovskej výchove, ale aj  v budúcnosti humanitných štúdií, ktoré sa musia pretransformovať na niečo, čo nazývam metahumanitné štúdiá. Humanitné štúdiá stále uznávajú dualistický spôsob uvažovania. V súčasnosti sa však dostávajú do popredia  nedualistické prístupy. Metahumanitné štúdiá nenahrádzajú dualistické prístupy nedualistickými, no hlásajú inkluzívny spôsob uvažovania, prezentovaním dualistických a nedualistických prístupov. Čo to presne znamená si ukážeme na zrode a zániku dualistických médií.

Zrod dualistických médií nastal v momente, keď starovekí Gréci vynašli dramatické umenie a začali ho hrať v novozaložených divadlách. Dualizmy sa vytvorili v rôznych oblastiach: 1. nastalo prísne oddelenie hercov od publika; 2. oddelenie bolo zdôraznené architektúrou starovekých divadiel, ktorá fyzicky tieto dve skupiny ľudí oddeľovala; 3. daný spôsob uvažovania bol ešte viac zdôraznený oddelením protagonistov a chóru. Táto tradícia pretrvala počas histórie až do 20. storočia, kedy sa stávalo relevantnejším  nedualistické uvažovanie. Jeden z najvýraznejších, fascinujúcich a relevantných príkladov je metatelový projekt, ktorý režíroval španielsky umelec a intelektuál Jaime del Val. Najprv si pozrite jeho Pangender Cyborg video na Youtube a potom stránky www.metabody.eu a www.metahumanism.eu.

 

  1. Automatizácia a budúcnosť práce

Spomenuté smery vývoja majú zásadný vplyv aj na budúcnosť práce. Podľa štúdií je pravdepodobné, že polovica súčasných zamestnaní v USA bude v priebehu nasledujúcich desiatich až dvadsiatich rokov automatizovaná. Dôsledky tejto informácie sú enormné, či už pre ekonómov, právnikov alebo politikov. Bude nutné uzákoniť nepodmienený základný príjem pre všetkých? Nie nevyhnutne, pretože to, či ľudia stratia svoju prácu, alebo nie, bude závisieť od rozhodnutia politikov. V každom prípade sa týmto problémom budeme musieť zaoberať úplne všetci. Už dnes však existujú funkčné spôsoby nepodmieneného základného príjmu pre všetkých.

 

  1. Technológie: Prostriedok, alebo zmysluplná ľudská aktivita?

Z heideggerovského pohľadu vychádza pomerne rozšírená obava, že je nebezpečné brať technológie iba ako prostriedok na dosiahnutie cieľa. Mali by byť naopak súčasťou zmysluplných ľudských aktivít. Toto tvrdenie vedie k požiadavke, aby boli dominantné filozofické koncepty v našej politickej praxi preformulované a teda viedli k zmysluplnému spôsobu myslenia. Napriek tomu, že vyššie uvedenej obave rozumiem, nezdieľam ju. Nemyslím si, že odklon od systému úzko prepojeného so  slobodou, rovnosťou a solidárnosťou by bol v náš prospech. V tomto smere som za to, aby sme nerobili nič. Nihilizmus vo všetkých svojich formách (či už aletický, alebo etický) považujem za veľký úspech. Pri každom pokuse prekonať nihilizmus totiž vytvárame nové, nebezpečné paternalistické štruktúry. Je dôležité uvedomiť si, že ako obyvatelia osvietených krajín žijeme vo veľmi špecifickej kultúrnej doméne. Počas  dejín to tak zväčša nebolo a v mnohých krajinách to tak nie je ani v súčasnosti. Pred tisícimi rokmi mali politickí a náboženskí lídri právo rozhodovať o koncepte dobra podľa ktorého mali občania žiť svoje životy. Počas osvietenstva politici, umelci, vedci, vynálezcovia i bežní občania zvádzali boj o svoje právo žiť podľa vlastného, osobitého konceptu dobra. Tak sa dosiahlo uznanie normy negatívnej slobody, teda absencie obmedzenia žiť výlučne podľa určitého konceptu dobra. Som šťastný, že norma slobody bola všeobecne uznaná a akceptovaná ako zásadný úspech ľudstva, pretože sa tak môžeme vyhnúť morálne problematickým a násilným spôsobom zaobchádzania s ostatnými. Je to skvelý, neobyčajný a chvályhodný úspech a ja urobím všetko pre to, aby som zdôrazňoval  jeho výnimočnosť. Ak budeme slobodu považovať za takýto úspech, budeme sa môcť zodpovedne čeliť výzvam, ktoré nás v budúcnosti nevyhnutne očakávajú.

[1] koncept vytvorenia trvalých obydlí na mori – pozn. prekl